V novembri 2015 som sa ocitol v Paríži na konferencii Spojených národov o klimatickej hrozbe. Hovorím, že som sa tam ocitol, ale nešlo o to, že by som túto situáciu nevyhľadával: naopak, otázka životného prostredia mi už dávnejšie ležala na srdci a veľa som o nej čítal. A keby nebola vo výhľade táto klimatická konferencia, pravdepodobne by som si našiel iný dôvod cestovať tam, nejaký ozbrojený konflikt, humanitárnu katastrofu, skrátka nejakú inú a horšiu krízu než moje osobné trápenia, lebo toto ma zaujímalo. Možno v tom spočíva fixácia niektorých z nás na hroziace katastrofy, tá inklinácia k tragédiám, ktoré si zamieňame za čosi vznešené, a ktorá bude tvoriť, aspoň dúfam, centrum tohto príbehu: potreba nájsť v každom príliš komplikovanom kroku nášho života niečo ešte komplikovanejšie, súrnejšie a hrozivejšie, v čom sa dá rozpustiť osobné utrpenie.