Záložka v knihe, suvenír z dovolenky, spomienka na starých rodičov, prejav ľudovej zbožnosti. Predmet zberateľstva ale aj záujmu súčasného umenia. Tým všetkým môže byť drobná devočná grafika, podľa zobrazovaných námetov svätých pomocne nazývaná ako „sväté obrázky“. Ich pôvod sa odvodzuje z ilustrovaných stránok modlitebných kníh v 14. storočí, mimo kláštorného prostredia sa rozšírili vďaka rozvoju grafických techník a ich čoraz ľahšej dostupnosti. Súvisia s verejnými náboženskými prejavmi ako sú púte či iné slávnosti, pri príležitosti ktorých vznikali, aj so sférou súkromnej zbožnosti, ku ktorej sú primárne určené. Môžeme ich vnímať z hľadiska histórie, sociológie, etnografie, dejín kresťanstva či histórie umenia.
Z perspektívy súčasného umenia vstupuje „svätý obrázok“ do nového obrazového celku ako druhotne využitý artefakt. Práca s ready-made, predmetom dennej potreby pramení v prístupoch kubizmu či dadaizmu, konfrontácia „svätých obrázkov“ so symbolmi popkultúry prelínanie rôznych svetov, vrstiev a významov sa viaže k prejavom popartu a nového realizmu 60. rokov 20. storočia. Na medzinárodnej scéne napríklad v kolážach Roberta Rauschenberga či Borisa Lurie od konca 50. rokov, v domácom prostredí najmä v Oltároch súčasnosti Stana Filka (od r. 1963). Pretlmočenie tohto špecifického druhu obrazu do vlastného vizuálneho jazyka má svoje miesto v tvorbe mnohých autorov. Rudolf Fila v Premaľbách abstraktnými maliarskymi gestami zasahoval do rôznych druhov obrazových predlôh, reprodukcií a kníh, medzi ktorými sa prirodzene nachádzajú aj náboženské motívy – maliarsky pojednal napríklad kalendár s reprodukciami diel Majstra Pavla z Levoče. Vo svojich kolážach tento druh špecifickej predlohy využíva aj Otis Laubert, ktorý pracuje s nájdenými predmetmi a obrazmi. Dáva im nový život, často podporený názvami diel v podobe slovnej hračky, ktoré môžeme vnímať ako návod k ich interpretácii.
Odlišným spôsobom k predlohám s kresťanskou ikonografiou pristupujú autori, ktorí ich interpretujú a tlmočia do iného média. Vladimír Kordoš v ikonickej sérii fotograficky zaznamenaných performancií formou oživených obrazov (living pictures) sprítomňuje napr. Rembrandtov obraz Márnotratného syna či Tintorettovo Snímanie z kríža (1980). Veronika Rónaiová sa opakovane maliarsky vracia k emblematickej téme svojej tvorby, Berniniho soche Extázy sv. Terézie Avilskej a bl. Ludovici Albertoni. Terézia sa stáva jej alter egom, zástupným symbolom ženskosti, samostatnosti, emotívnosti, solidarity, intimity aj intenzívnej duchovnej skúsenosti. Klára Bočkayová vo frotážach, ich obrazových posunoch a anamorfózach s nadhľadom aj humorom komentuje svet tradičného ženského sveta − výšivky z tzv. kuchárok s náboženskými a mravoučnými posolstvami, ktoré v minulosti zdobili steny kuchýň a domácností. Celkom nový vizuálny jazyk, vychádzajúci z tradičnej, avšak nanovo definovanej ikonografie koncentrovanej a redukovanej na gesto zobrazovaných monochromatických postáv, dáva svätcom Dorota Sadovská v jej otvorenom obrazovom cykle.
Aktuálna výstava „Svätý obrázok“, ktorá po Galérii umenia Ernesta Zmetáka pokračuje v Galerii Ambit pri kostole Panny Márie Snežnej v centre Prahy, sa zameriava na tri autorské výpovede Radka Broža (1967 – 1996, Praha), Andrey Čepiššákovej (1973, Stará Ľubovňa) a Barbory Kožíkovej-Lichej (1976 – 2015, Bratislava). Ich tvorbu do istej miery môžeme vnímať ako generačnú výpoveď umelcov strednej generácie s príbuznou poetikou, ktorí využívajú možnosti tradičného média a vlastných autorských techník, pričom do tvorby integrujú všetky rozmery života. Všetci traja nezávisle na sebe reagujú na „svätý obrázok“ ako nositeľa ľudovej zbožnosti, ktorý si našiel cestu do ich domácností a ateliérov. Slobodne, s nadhľadom a s dávkou nadhľadu ich interpretujú a komentujú. Vyjadrujú osobné postoje k všedným aj nadčasovým, k nebeským aj pozemským veciam. Radek Brož sa v tvorbe inšpiroval ľudovými prejavmi viery, ale aj pop artom a tvorbou Andyho Warhola. Venoval sa výskumu gotických šablón a jeho obrazy s opakujúcimi sa ornamentálnymi rastrami v sebe integrujú na prvý pohľad exupéryovsky skryté, ale predsa prítomné obrázky so svätcami či pútnickými miestami, ktoré sú ich významovým ťažiskom. Andrea Čepiššáková realizovala cyklus Ikony ako osobnú výpoveď a poctu. Vizualizovala emotívne, humorné aj poetické zážitky zo života, ktorého súčasťou sú aj inšpiratívni svätci, vyjadrené v sérii komorných doskových obrazov a koláží. Sú denníkom autorky, vyjadrujúcim vzťahy s najbližšími; vytvára v nich vlastnú ikonografiu a slovník symbolov. Pre Barboru Kožíkovú-Lichú bola tvorba odrazom osobného prežívania, zvlášť počas ťažkej choroby s ktorou zápasila a prostredníctvom tvorby sa s ňou vyrovnávala. Jej obrazy pripomínajú nástenky, na ktoré zvykneme umiestňovať to, čo chceme mať stále na očiach; či domáce oltáriky (pravoslávnymi ikonami umiestňovanými v rohoch izieb sa inšpiroval Kazimir Malevič či Vasilij Kandinsky). Vedľa obrázkov svätcov tak nájdeme spomienky na detstvo, odkazy na každodennosť, nie bez prvkov humoru, ktorý k životu patrí. Aj keď umelecká hodnota „svätých obrázkov“ býva kolísavá a často prekračuje hranicu gýča, majú svoje čaro, ktoré nanovo objavili traja prezentovaní autori.
Okrem náboženského, kultúrneho či didaktického významu má „svätý obrázok“ aj význam politický. – V rôznych obdobiach dejín boli púte (a sväté obrázky ako ich reprezentant) jedným zo symbolov verejného odporu voči politickej moci. V novodobej histórii spomeňme legendárnu národnú púť na Velehrade 7. júla 1985, pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Napriek snahe štátnej moci o bagatelizovanie jej významu a zamedzenie masovej účasti sa jej zúčastnilo 150 až 200 000 ľudí z celého Československa a stala sa jedným zo symbolov zápasu o náboženskú slobodu, predchádzajúcich udalostiam roku 1989.
Pražská výstava „Svätý obrázok“ má ešte jeden rozmer: práve Praha v období baroka patrila k významným centrám vzniku devočných grafík, na vzniku ktorých sa podieľali aj mnohí významní doboví umelci. Mapovala ich napr. výstava a sprievodná publikácia Svaté obrázky, ktorá sa konala v Múzeu hl. mesta Prahy (2017). A bol to práve vystavujúci autor − Radek Brož, kto po roku 1989 v Prahe organizoval prvú výstavu „svätých obrázkov“. Navyše, priestory Galerie Ambit si jeho tvorbu pamätajú. Výstavu mu tu otvárala Adriena Šimotová, na ktorú máme po 25 rokoch vzácnu príležitosť nadviazať.
Poznámky k výstave „Svätý obrázok“. Radek Brož, Andrea Čepiššáková, Barbora Kožíková-Lichá v Galerii Ambit v Prahe (20.2. – 11.3.2024)
