Milý Zdenko,
neubehlo veľa času. Isto nie. Vzhľadom k tomu, ako to všetko ide náramne rýchlo, veď to nič nie je. Iba asi nejakých tridsať rokov.
Isto si pamätáš, ako si nahrával moju rozhlasovú hru Na hladine. Moju prvotinu. Spojil si na slovenské pomery niečo nevídané, herci národného divadla a herci avandgardného divadla Stoka na jednom mieste, v jednej hre. Áno, ten nápad bol viacerých z nás, ale ty si tieto živly spojil naozaj.
Pani Emília Vášáryová hrala hlavnú postavu, rozmaznanú herečku čiernobielych filmov, ktorá sa nevedela zmieriť s farbou na plátne. Ivo Heller vtedy z Novej scény, jej opaľovača, Mančušku. Erika Lásková zo Stoky hrala nedobytné dievča, Jožo Chmel zaľúbeného, ale nepriebojného muža, ja som hral Prvého dôstojníka. Bolo nás viacej. Naše postavy sa spoločne plavili na lodi. Po mori, celom svete. Aj popri Šrí Lanke. Ty si to dobre dobre riadil.
Keď sa cez krátky list pre Teba tak trochu aj vyťahujem , tak môžem dodať, že sme s tým aj vyhrali Piešťany. Vtedajší festival rozhlasových hier.
Zhodou okolností v tom čase nastupoval k moci Mečiar a ty si nás upokojoval, že ľudia sú zlí, aj dobrí. A vždy vyhrajú tí pozitívni. Fajn, že si to vtedy hovoril, bolo to dávno, tak sme Ti aj verili.
Aj si u nás doma niekoľko dní býval. Keď si sa zadíval do našich okien, tak zvláštne si povedal, s takým príjemne teatrálnym pátosom, Grösslingova ulice.
S tebou na chvíľu u nás býval aj Petr Minařík, ešte také chlapča. Dávali ste tuším dokopy Tvoj prvý román. Ty si ho pôvodne písal ručne ceruzkou a on ho preťukával na stroji. Vtedy som ešte netušil, že z Petra bude renomovaný vydavateľ vydavateľstva Větrné Mlýny. A že mi raz v češtine vydajú môj románový debut - Zlý herec, po česky - Špatný herec.
Strašne boli fajn aj tie večerné debaty s Tebou. Niekedy sme aj polemizovali, neprebiehalo vždy všetko len tak hladko a priamočiaro. Veď sme mali radi aj rôzne poľahčujúce nápoje.
Tuším, že si aj v Stoke skúšal predstavenie Komora súčasne s mixom mojej rozhlasovej hry. V každom prípade viem, že si si dal veľmi záležať a moju hru si miešal dva mesiace, čo bolo aj vtedy nevídané.
A ako si potom neskôr v Nitre skúšal moju podivnú divadelnú hru Večera nad mestom. Tri ženy a jeden muž, ktorý hľadá vzťahy s každou z nich a každá je úplne iná, akoby z iného sveta. Ešte dnes si vážim, že text, ktorý zámerne nebol jednoznačný, ty si ho bral jednoznačne.
Teraz čítam tvoju knihu - Domáce potreby. Cítim z toho taký ten Tvoj typický pohľad na svet. Láskavý a hravý. Aj každá drobnosť, akoby bola dôležitou súčasťou nášho sveta, či vesmíru.
Na spisovateľskej besede si vravel, že si tie poviedky písal v čase, keď si skúšal niekde v divadle inscenáciu. Vždy ráno pred skúškou. Môžeme to považovať za takú Tvoju prirodzenú rozcvičku mysle, predtým ako si neskôr na javisku rozohrával divadelné obrazy a repliky. Úžasné. Super návod aj pre ostatných režisérov.
Naposledy som zažil skúšanie Tvojej inscenácie s hravým názvom Žltým včelám žlté slzy. Použitá poézia Miroslava Válka. Videl som Tvoj scenár, ktorý mi herci požičali. Jeden výstup si zadal jednou jedinou vetou a potom za pomoci tvorivých hercov z toho bol desaťminútový výstup. Tance, spevy, recitácia, smútok, hnev, či veselica. Zase také to Tvoje monohoznačné a pestré.
Zdenko, viem, že teraz už divadlo nerobíš. Život režiséra nikdy nebol jednoduchý. Asi teraz veľa premýšľaš a isto aj niečo píšeš. Čas ide veľmi rýchlo, tak o malú chvíľu Ti budem písať k ďalšiemu Tvojmu okrúhlemu výročiu. Som presvedčený o tom, že vety budem skladať z tohoto sveta a budem písať zase o Tvojom vesmíre. Drž sa.
