17./2024 (22. – 28. 12. 2024)
Je rok 1989, oco vedie Magdu a Tomáša do škôlky, prší, Tomáš ide slušne, Magda nonstop reve, oco kráča viac-menej rovno v rámci možností po včerajšku, „no čo toľko plačeš, Magduška?“ akože sa zaujíma, ale Magda mu nevie vysvetliť, nevie rozprávať, lebo to by najprv musela prehltnúť sople, cestou stretnú starého Radačovského, vysmiaty hneď zrána, už bol na poldeci v Mláčke, „ta co, ocec ce vžal f papučoch do škôlky, kec pada?" prihovorí sa zvesela, díva na sa Magdine papuče číslo dvadsaťsedem, detské papučky s kačičkami, smeje sa, ocovi až vtedy dôjde, ale to už sú skoro pred škôlkou, odovzdáva súdružke decko v zmoknutých papučiach, hop hop hop.
Vyzerá ako z plastu. Nechceš, aby toto bolo prvé, čo ti napadne, lenže presne to ti napadne, lebo naozaj tak vyzerá a tvoja hlava sa už udrží tejto línie a automaticky vygeneruje obraz plastovej figuríny zo sexshopu s tými ružovými líčkami a našpúlenými ústami, hej, tvoj mozog má ten dar si zo všetkých alternatívnych predstáv vo vesmíre spoľahlivo vždy vybrať tú najodpornejšiu, najnevkusnejšiu a najmenej vhodnú, a tebe sa chce vracať, ani nie tak zo situácie, ako zo seba samej, ako z fungovania tvojej chorej mysle, ani len v tejto chvíli nedokážeš pociťovať adekvátne emócie, také, čoby sa týkali osoby, o ktorú tu ide, tvoja hlava sa ani v takom momente nedokáže sústrediť na nič iné než sama na seba, lebo o teba vždy všade ide!
Ivana Gibová
Babička©, vyd. Drewo a srd/Vlna 2023, s. 7.
