Festival PIANO DAYS sa vracia v roku 2024 so svojim štvrtým ročníkom a prinesie tri pôsobivé klavírne recitály do troch výnimočných priestorov – Domu Umenia Fatra v Žiline, Nitrianskej galérie a na Hrad Modrý Kameň. Umelecký riaditeľ Ivan Šiller hovorí, že festival Piano Days predstavuje most súčasnej a starej hudby, most, na ktorého oboch koncoch poslucháč nachádza klavír.
Piano Days je o prepájaní súčasnej a starej hudby. Bol takto festival zameraný od prvého ročníka?
Prvotná idea Piano Days vznikla počas pandémie, v období kedy museli stichnúť koncertné sály. Väčšie telesá nemohli koncertovať, ale postupne ako sa uvoľňovali opatrenia, tak bolo možné vystupovať ako sólista s obmedzeným počtom ľudí v hľadisku. No a to bola pre nás ideálna príležitosť, pretože v sálach sa vôbec nekoncertovalo. Prvý ročník sme vysielali kompletne online. Myšlienku klavírneho festivalu som nosil v sebe dlho, pretože som vo svete zažil niekoľko klavírnych festivalov. Študoval som v belgickom Gente a tam som aj ja sám trikrát učinkoval v rámci letného festivalu v krásnej knižnici v centre mesta. Už v roku 2004 som si hovoril, ako rád by som niekedy túto myšlenku preniesol aj na Slovensko.
Kristína Smetanová, Júlia Novosedlíková
Festivalový program je zložený z troch koncertov na troch rôznych miestach – v Žiline, Nitre a na Hrade Modrý Kameň. Okrem teba budeme počuť v rámci týchto klavírnych recitálov tri dámy – Kristínu Smetanovú, Júliu Novosedlíkovú a Sáru Medkovú. Predstav nám ich.
Áno, vyšlo to úplne spontánne a ja sa z toho veľmi teším. Kristína Smetanová a Julka Novosedlíková už na našom festivale účinkovali, ale teraz sa predstavia ako klavírne duo – Devanas Duo, budú hrať štvorručne na dva klaviry. Kristína Smetanová je všestranná klaviristka. Okrem klasickej hudby sa začína venovať aj kompozícii, nedávno mi prezradila, že si chce dávať tento typ výzvy, na svojom poslednom recitáli začala najskôr improvizovať a až potom zahrala Bernsteinovu sonátu. V podstate toto bola bežná prax v 19. storočí, klaviristi bežne na koncerte improvizovali. Julka Novosvedlíková je komorná hráčka, venuje sa ansamblovej hre a tiež, podobne ako Kristína, vyučuje. Obidve patria medzi rozhľadené klaviristky, venujú sa súčasnej i starej hudbe. Ich dramaturgia je dialógom staršej a súčasnej hudby, zaznejú aj skladby z ich debutového albumu, ktorý bol venovaný slovenskej hudbe. V ich dramaturgii sú skladatelia (R. Grimm, M. Stahla), ktorých aj ja budem počuť prvýkrát.
Sára Medková
Sára Medková sa venuje sólovej hre a je vášnivou propagátorkou súčasnej hudby. Program, ktorý prináša na festival, je krásnou kombináciou starej a súčasnej hudby. Z Bacha zaznie celá Toccata e moll, ale potom z jeho tvorby citlivo vybrala dve Sarabandy z Anglickej a Francúzskej suity. Sára premýšľa o dramaturgii ako o výstavbe jednoliateho celku. Mám rád umelcov, ktorí rozmýšľajú o dramaturgii, pretože dobrá dramaturgia je niekedy viac ako 50 % úspechu. No a potom sa na koncerte predstavím ja...
...chcela som už povedať, že teba predstavovať netreba (smiech)
(smiech) a to na netradičnom mieste v Modrom Kameni, kde je, tak ako v sálach v Žiline a Nitre, k dispozícii Steinway, i keď menší. Ja vždy rád objavujem nové miesta mimo Bratislavy, už som si bol hrad pozrieť a je to čarovné, krásne miesto na Slovensku, tak verím, že aj poslucháčom sa bude recitál páčiť.
Ivan Šiller
Povedzeme si teraz viac o dramaturgii koncertov. Najmä prvý recitál bude veľmi pestrý, rovnako Sára Medková zostavila zaujímavý program s mimoridne silným finále. Naopak, ty sa koncentrovane sústredíš na jedného skladateľa.
Recitál Kristíny Smetanovej a Júlie Novosedlíkovej otvoria skladby od mladého slovenského skladateľa Richarda Grima, ktorý veľmi rád strieda žánre. Inšpiruje sa klasickou hudbou Šostakoviča a Ligetiho, venuje sa field recordingu a zároveň je bubeníkom v kapele God and Eve. Druhou skladbou večera je skladba Quattuor Manus pre štvorručný klavír od Michala Stahla.
Michal Stahl spolupracuje napr. aj s jazzovými hráčmi, za všetkých spomeňme Erika Rotthensteina. Tu by som ešte urobila malú odbočku, zaujíma ma aká rozsiahla je literatúra pre štvorručnú hru na klavír? Keďže bude znieť počas celého recitálu.
Literatúra pre štvorručný klavír je veľmi bohatá, najmä z 18. a 19. storočia – Franz Schubert, Ludwig van Beethoven, samozrejme Wolfgang Amadeus Mozart. Zo začiatku 20. storočia – Sergej Rachmaninov, Igor Stravinskij, Maurice Ravel. Skladby pre štvorručný klavír sú menej známe, pretože štvorrručná hra v sebe skrýva nemalé výzvy počínajúc tým, že sa dvaja hrači zrazu musia „vtesnať“ za jeden klavír a majú de facto k dispozícii len polovicu priestoru. Ja sám rád hrám posledné roky štvorručne s Tomášom Borošom. Užijeme si veľa zábavy, pretože človek musí nachádzať správne sedenie, pozíciu rúk, aby sme si nezavadzali. Štvorručná hra má v sebe krásny moment – viete sa s partnerom návzajom inšpirovať. A tiež necestujete sami (smiech). Vždy ma v súčasnej hudbe poteší nová štvorručná skladba alebo skladba pre dva klavíry.
My budeme na tomto prvom koncerte počuť ale aj úpravy pre štvorručný klavír.
Áno, napr. skladbu „Vltava“ z cyklu „Má vlast“ od Bedřicha Smetanu, skladby Dezidera Kardoša, ktoré boli pôvodne napísané pre husle a klavír, ale neskôr boli významným slovenským pedagógom a klavíristom Rudolfom Macudzinkim upravené pre dva klavíry. Rovnako je upravená skladba Le Grand Tango od Astora Piazzolu, ktorú pôvodne komponoval pre violončelo a klavír a venoval ju violončelistovi Mstislavovi Rostropovičovi.
Veľmi zaujímavým menom v programe koncertu je expert na bálijskú hudbu, kanadský skladateľ, klavirista Colin McPhee.
McPhee sa asi veľmi nehlási k americkým minimalistom, ale bol nimi ovplyvnený. Zároveň ho očaril hudobný svet Clauda Debussyho. Tvorba Colina McPhee je inšpirovaná indonézskou hudbou a, podobne ako Debussyho, zaujal ho predovšetkým rytmus gamelanskej hudby. Mimoeurópske inšpirácie, ktoré u amerických autorov boli pomerne časté.
Recitálu Sáry Medkovej v Nitrianskej galérii bude dominovať Bach, doplnený súčasnou hudbou a veľkým finále bude O. Wildom inšpirovaná skladba De Profundis od Frederica Rzewskeho.
Veľmi pekná dramaturgia, ktorá vytvára dialóg medzi Bachovou hudbou a skladbami Víta Zouhara a Iva Medka. Sára na koncerte uvedie aj skladbu F. Rzewského „De Profundis“. Skladateľ využíva neobyčajne bohatú škálu zvukových prejavov – bubnovanie na telo klavíra, spev interpreta či úryvky Mozartovho Donna Giovanniho alebo detské riekanky.
Textom je list Oscara Wilda, napísaný vo väzení a je určený jeho milencovi lordovi Alfredovi Douglasovi. Vrcholí momentom, kedy Wilde objavuje Boha. Rzewski vo svojej hudbe zachytáva celú nepredvídateľnosť života a je to skladateľ, ktorý rovnako zapadá do konceptu festivalu, pretože jeho tvorba je dialógom minulosti s avantgardou 20. storočia.
Frederic Rzewski bol veľmi dobrým priateľom môjho pedagóga a teraz už aj priateľa Daana Vandewalleho. Rzewski žil dlhé roky v Belgicku, vyučoval kompozíciu a koncertoval. Bol výborným klaviristom a hráčom z listu. Napísal až gigantické množstvo skladieb pre klavír. Rzewski je zaujímavý tým, ako dokáže experimentovať. Klavirista hrá a súčasne spieva alebo recituje, vyťuká rytmus na telo klavíra alebo urobí divadelné gesto. Performatívnosť bola bežnou súčasťou jeho tvorby. Skladba „De Profundis“ je 30-minútové dielo, kde klavirista musí podať skvelý hráčsky i rozprávačský výkon.
Naopak výber z Bachovej tvorby je odľahčením. Budeme počuť dve Sarabandy z tzv. Francúzskych a Anglických suít a Toccatu e moll BWV 914, ktorej štvrtá časť sa nazýva aj „tajomná fúga”, pretože sa okolo nej stále vedú debaty okolo autorstva, kompozícia sa veľmi podobá na anonymnú skladbu uchovanú v knižnici Neapolského hudobného konzervatória a je otázka, či kopíroval Bach, alebo anonynmný skladateľ, alebo sa obaja inšpirovali nejakým starým originálom. A čo sa týka napr. Sarabandy G dur BWV 816, mne sa veľmi páčilo jedno pomenovanie, ktoré so našla – „taliansky lyrizmus vo francúzskej zvieracej kazajke.” Narážka na to, že tzv. francúzske a im predchádzajúce anglické suity sa riadia talianskou konvenciou.
Bachove suitové kompozície predstavujú do veľkej miery syntézu nemeckých, talianskych i francúzskych vplyvov. Pre Anglickú suitu č. 2 a moll je príznačný až pitoreskný taliansky štýl, ľahkosť a koncertatný princíp. Zaznie jej najlyrickejšia štvrtá časť – Sarabanda (podobne ako pri Francúzskej suite) Sarabanda zo suity a moll sa považuje za jednu z najviac expresívnych, ktoré skladateľ vôbec napísal. Toccaty a suity sú u publika veľmi obľúbené práve svojou tanečnosťou a virtuóznymi prelúdiami.
Ty si sa naopak sústredil na jedného autora Fryderyka Chopina a jeho Prelúdia op. 28.
Ja som sa Chopinovi dvadsať rokov nevenoval a chcel som si sám pre seba dať novú výzvu. Chopinove prelúdiá považujem za jeden z jeho najlepších cyklov. Obdobie 19. storočia poznáme možno viac cez veľké symfonické diela a opery, ale občas zabúdame, že to je práve aj obdobie, kedy sa rodili miniatúrne formy. Medzi ne patria Chopinove prelúdiá, alebo Schumannove Detské scény, alebo Schubertove Hudobné momenty. No a mne sa niekedy zdajú byť tieto ckyly lepšie ako ich rozsiahlejšie diela, pretože kompozičný nápad je koncentrovaný a nie je „rozťahaný“. Chopin vo svojich prelúdiách predstavil "najrozsiahlejší obraz svojich síl, motívov a pokušení, ale bez rozťahanosti, bez opakovania a bez samoľubosti”, ako by povedal francúzsky básnik Camille Bourniquel. Klavirista musí veľmi rýchlo meniť nálady i charakter skladby. Chopin ako keby aj uľahčil prácu interpretom – dramaturgom, pretože prelúdia sú vystavané ako kontrastný cyklus. Snažil sa, aby každé prelúdium bolo čo najviac nepredvídateľné a asymterické vo vzťahu k predchádzajúcemu.
Prelúdia patria medzi veľmi známe skladby a je pre mňa výzvou, nájsť si svoju vlasnú interpretačnú cestu. Lebo asi neexistuje klavirista svetového mena, ktorý by ich nenahral (Rubinstein, Pogorelich, Pollini atď.) Akokeby každý interpret mal potrebu sa s nimi „vyrovnať“. Podobne je to aj s Bachovými prelúdiami, fúgami alebo s Beethovenovými sonátami. Teraz som v období života, kedy by som sa rád vyrovnal so Chopinovými prelúdiami a uvidím, ako sa mi to podarí. Rozmýšľam, že na koncerte tiež budem pomedzi prelúdiá improvizovať. Kristína ma inšpirovala, je to dobrý typ výzvy. Alebo pridám k Chopinovi ešte iné skladby, ktoré vytvoria s prelúdiami dialóg. Čo to nakoniec bude, to si nechám ako prekvapenie. (smiech)
Ja som sa dočítala, že v dobe uvedenia boli kritici zdesení krátkosťou jednotlivých prelúdií.
Čítal som si recenzie na prelúdiá, napr. Liszta, Schumanna, jeho rovesníkov a väčšina z nich vysoko hodnotila kvalitu celého cyklu. Schumann akurát povedal, že Prelúdium č. 2 by z cyklu „vyhodil”. A mne sa práve toto prelúdium zdá ako jedno z najoriginálnejších z celej zbierky. Je radikálne vo svojom geste, ide o smútočný pochod. Celé prelúdium začína pohybom v ľavej ruke, vo veľmi tichej dynamike. Potom nastúpi, neviem či to nazvať melódia, alebo skôr motív, ktorý sa len trochu rozvedie a opäť sa umlčí. Je to veľmi temná hudba a veľmi radikálna práve tým, ako málo tónov Chopin použije.
Keď sa povie prelúdium, tak si skôr predstavíme improvizovanie. Môžeme povedať, že Chopin predefinoval, čo znamená predohra?
Predefinoval to už Johann Sebastian Bach, pretože prelúdium znamená, že si „preludujem“… To znamená – sadnem si za klavír a hrám si pre seba, pre potešenie, improvizujem. Bach ako jeden z prvých (spolu s Couperinom a Scarlattim) začal dávať prelúdiám väčšiu vážnosť, štruktúru a presnejšiu formu. Chopin (inšpirovaný Bachom) prelúdiam dal ešte väčšiu vážnosť a vytvoril z nich samostatnú hudobnú formu. Neskôr s podobným obsahom tvorili prelúdia Rachmaninov a Skriabin. Chopin komponoval prelúdia v čase, keď už bol veľmi chorý. Napriek ťažkej životnej situácii a chorobe neprestával komponovať. V prelúdiách vôbec nepočujeme sebaľútosť. Ja skôr počujem Chopina, ktorý hovorí „takto to chcem povedať a takto chcem vyjadriť samého seba.“
