Z jari

26./2024 (24. – 30. 6. 2024)

(Dedikované Benedekovi F.)

Po zotmení sa v záhradách mihlo niečo biele. Mnohí to videli, ostali totiž stáť pri oknách do morku kostí opantaní predchádzajúcou nádherou západu slnka. Temnejúce nebeské pozadie, veľké mračno po okrajoch obklopené desiatkami našuchorených obláčikov, zopár sa ich už odtrhlo a odvážne plávali po oblohe samostatne, modro-sivú slnko sfarbovalo do ružovo-červena, okraje niektorých mrakov boli obkrúžené ostrými, priam horiacimi kontúrami. Vskutku unikátne prírodné predstavenie. Od lesa sa dvíhal vietor a čoraz väčšmi silnel. Vŕby akoby niekto fénoval, konáriky sa vo vodorovnej polohe vlnili tam, kam vietor fúkal. Čoraz rýchlejšie prúdy vzduchu vypískli vždy, keď prenikali úzkymi prístenkami, štrbinami pomedzi chlievy a stodoly. Dvíhali prach z asfaltu a hnali ho do susednej viesky.

„Z toľkej krásy sa čerti ženia,“ povedal Ján.

„Pôjdem oprané zobrať zo šnúry.“

„Netreba, z tohto pršať nebude,“ ubezpečil ju Ján.

„Tak si poď ľahnúť.“

Sfúkla petrolejku.

„Ešte chvíľku,“ usmial sa do tmy.

***

Aj Zlatuša z dolného konca stála pri obloku. Žilnatými rukami sa opierala o podokenicu. Čakala na smrť. Posledných aj desať rokov nič iné nerobila. No áno, varila si, obriadila každý deň záhradku, kozu, domácnosť i seba, človek musí nejako žiť, ale to všetko boli len nevyhnutné vedľajšie úkony sprevádzajúce čakanie. Vedela, že smrť raz pôjde po ceste; len čo Zlatuša zubatú uvidí, otvorí dvere a pozve ju dnu.

Začula mečať Rózu.

„Vetra sa bojíš?“ spýtala sa jej Zlatuša a vzala zviera do chalupy.

Koza si položila briadku na parapet a pritisla sa bokom ku gazdinej. Spolu pozerali do noci.

***

Marienka s Ferdom si podvečer tajne odrezali z hambálku na pôjde skrojok slaninky – pristavili si hokerlík, inak by nedočiahli –, mamka to zistila, detiská vyhrešila a za trest ešte pred západom nahnala do postelí. Čučali pod perinami a pozerali, čo slnko vystrája s oblakmi. Marienka mudrovala, že oblaky chcú zatieniť slnko a slnko chce spáliť mraky, že je to taký boj. Ferdo sestru obdivoval, koľko toho vie. Aj tú slaninku šikovne odfikla, aj zjesť ju stihli. Napokon pospali.

Ferda zobudilo strašidelné kvílenie, rozplakal sa od strachu. Marienku jeho fňukanie vytrhlo zo sna. Vzala Ferda za ruku, vykĺzli spod duchien, pristúpili tesne k oknu, aby lepšie videli ohýbajúce sa stromy, vŕbu akoby niekto fénoval...

„Je to len vietor.“

Ferdo potiahol sople do seba, rukávom nočnej košieľky si zotrel z tváre slzy a pevnejšie stisol sestrinu dlaň.

„Nepostŕha kvety čerešní?“

„Nepostŕha. Dosýta sa najeme, len čo dozrejú.“

***

Keď sa po zotmení v záhradách mihlo čosi belavé, Ján si pomyslel, že nemal ženu zahaltovať, keď chcela ísť bielizeň zvesiť. Vetrisko vytrhlo plachtu spod kolíčkov, jašilo sa s ňou raz doprava, raz doľava.

O chvíľu zmizla za humnom.

Keď sa po zotmení v záhradách mihlo čosi belavé, Ferdo šepol, že je to Zlatušina koza, že utiekla, že sa do rána určite vráti.

Keď sa po zotmení v záhradách mihlo čosi belavé, Zlatuša poškrabkala Rózu medzi rohami.

„Vidíš, a všetci si myslia, že je čierna...“

Prešla k dverám, prstami obopäla kľučku.

Koza zabľačala.

„Neboj, Jánova žena sa o teba postará.“