Vivat, akadémia (Rektor a prorektor)

22./2024 (27. 5. – 2. 6. 2024)

Profesor Pompura, rektor Akadémie krásnych umení na Vysokej ulici, sedel v slnkom zaliatej kancelárii s rebrovou klenbou a krištáľovým lustrom. Čítal prejav, v duchu sa videl, ako ho prednáša na slávnostnom zhromaždení pri sedemsiatom výročí školy, no nie a nie dočítať do konca. Kvestorka, hluchá ako poleno, prišla bez strojčeka, aby nemohol prerušiť jej dlhý nárek. Ministerstvo dalo trochu na oslavy a veľa vzalo z dotácie, ladič klavírov dal výpoveď, upratovačka chodí fajčiť pod schody, oprava záchoda sa vlečie už tretí týždeň.

Rektorova najstaršia dcéra priniesla lieky pre mamu, jeho bývalú ženu, má sa u nej zastaviť počas služobnej cesty.

A doručovateľka dovliekla hŕbu pošty.

Návštevy nemal kto zastaviť. Osobná asistentka rektora si pred oslavami vzala voľno, pretože sa cítila preťažená. Rektor s tým nič nemohol urobiť. Asistentka bola jeho najnovšia žena.

O niekoľko dverí ďalej, v menšej tienistej kancelárii, sedel prorektor Cyril Slávik a čakal, aký postoj zaujme rektor k prejavu. Okrem vety v závere a niekoľkých čísel bol rovnaký ako pred desiatimi rokmi. Spoliehal sa na to, že profesor Pompura, o ktorom sa vtipkuje, že je starší ako hnedé uhlie, tanečník, neskôr choreograf a vedec, si drží v hlave tanečné kroky, hudbu a spevy, ale zabúda prejavy, ktoré si nepíše.