V hlbinách tma najhustejšia

36./2024 (2. – 8. 9. 2024)

Ako plynuli roky, ukryté boli aj iné veci. Niektoré (napríklad radové štvrte chudobných a ich práčovne) boli zrovnané so zemou, iné (sirotince a chudobince, blázince a domy chudákov) postupne vyprázdnené, len aby sa následne ocitli v rukách podnikateľov v uhladených oblekoch, ktorí ich premenili na byty, bary alebo reštaurácie, kde mená mŕtvych, vygravírované na plaketách čerstvo omietnutých stien, boli poslednými ešte vždy prítomnými záchytnými bodmi mesta, ktoré sa opäť raz dralo von z vlastného hrobu. A tak boli zatvorené kostoly, hrobky a prístavy, lode odniesli okovy na iné pobrežie, podzemné tunely a katakomby zasypali kameňmi a lom vysadili dubmi a platanmi a telami mŕtvych. Duchov mesta teda uskladnili, odviezli z ulíc do opustených budov, nechali ich stáť vo výstavných vitrínach, vohnali ich do textov kníh a denníkov, nadobro odložili. Napokon, duchovia môžu žiť iba v temnote – hneď ako temné miesta zatvoríme, hneď ako na nich zacvakneme kovové zámky, je pre tých, ktorí s nimi nežijú, ľahké predstierať, že duchovia vôbec neexistujú.