Tam, kde číha vlk

22./2023 (29. 5. – 4. 6. 2023)

1

Pozerám sa na tieto drobné pršteky, pršteky novorodeniatka, a snažím sa pochopiť, ako z nich môžu vyrásť prsty vraha. Mŕtvy chlapec sa volá Džamál Jones. Na fotke v novinách má oči čierne ako zamat. Môj chlapec sa volá Adam Schuster. Jeho oči majú farbu telavivského mora. Tvrdia, že Džamála zabil on. Ale to nie je pravda.

 

2

Nevolám sa Lila. Pre Američanov je ťažké vysloviť Lilach, takže tu ma všetci volajú Lila. Ale nevolám sa Lila. S Michaelom je to ľahké. Volajú ho jednoducho Mikael. Nikdy ich neopravuje. Je to nezdvorilé. A zatiaľ čo ja sa vždy predstavím ako „Lilach“, a potom nechám svojho nového známeho zapochybovať a urobiť zo mňa Lilu – nenamietam proti tomu, no ani to nepodporujem –, Michael sa už dávno predstavuje ako „Mikael“. Tvrdí, že na tom nezáleží, že to znie takmer rovnako. Ale štyri a pol mesiaca po Džamálovej smrti, keď ho pripojili na detektor lží, spýtali sa ho na meno a on odpovedal Mikael, sa ručička prístroja v mojich predstavách rozkmitala. Keď sa milujeme, volám ho Michael. Raz som ho oslovila Mikael a mala som pocit, akoby som spala s niekým iným. Adamovi sme dali neutrálne meno. Také, ktoré existuje aj v hebrejčine, aj v angličtine. Meno, ktoré sa Američanom skĺzne dole hrdlom ako dobré kalifornské víno a nezasekne sa im v pažeráku ako Lilach a Michael, ktoré o nás na prvé počutie okamžite prezradia – nie sú tunajší. Dieťa sme vychovali v Amerike. Našu izraelskosť sme založili do skrine spolu s futbalovými pohármi, ktoré si Michael nechal zo strednej – nechal si ich ako spomienku, nie preto, že by z nich mal nejaký úžitok. Vychovali sme americké dieťa, ktoré chodilo na strednú školu s americkými deťmi, a teraz o ňom hovoria, že zabilo iné americké dieťa.