Siroty 2

24./2024 (10. – 16. 6. 2024)

Schmatol ma na chodbe za ruku. Doposiaľ sa mi nestalo, aby som prišiel so študentom do fyzického kontaktu. Chytil ma za lakeť. Silno ma pritiahol k sebe, akoby som sa práve chystal skočiť pod vlak. Bol bledý, mal červené oči. Ako prvé mi preblesklo hlavou, že je to žiak, ktorý práve vystrieľal celú triedu, minuli sa mu náboje a učiteľov sa rozhodol doraziť vlastnými rukami.

Musím s vami hovoriť! Ani sa neospravedlnil za grobiansky spôsob, akým ma zastavil na chodbe. Usadil som ho oproti sebe v kabinete, ponúkol mu vodu. Do kabinetu vošla Anna, nezúčastnene sa na nás pozrela, zobrala si zo stola knihu a odišla.

Zdalo sa mi, že chlapec ide odpadnúť. Mlčky mi pozeral do očí. Ruky mal položené na stehnách. Chvíľu bol úplne stuhnutý, naraz sa prudko pohol. Rukami si začal masírovať stehná, posúval ich ku kolenám, po ktorých si nervózne poklepkával prstami. Prebudil sa vo mne strach o jeho stav, keďže tento vždy nenápadný, útly chlapec, Jakub, pôsobil odrazu zlovestne. Tým, ako diabolsky a choro sa mi pozeral do očí. Jeho vlhké oči a mdlá pokožka tváre ho farbili do ukážkovej mononukleózy alebo horúčky. Vody položenej pred sebou sa ani nedotkol. Opýtal som sa ho, čo má na srdci. Zakašľal bez toho, aby zo mňa spustil zrak. Niekde som čítal, že štandardný psychiatrický pacient úhyba pohľadom, zato psychiatrický pacient na vrchole zrútenia z vás nespustí zrak ani na sekundu. Hľadí vám do očí a drží sa ich ako lodného stožiara v búrke, dúfajúc, že vy, normálny, empatický človek, aj bez slov z neho vyčítate, čo ho trápi na duši.

Ako môžete učiť dejebis? opýtal sa odrazu.

Nerozumel som otázke. Z ténu jeho hlasu som necítil iróniu, skôr zúfalstvo.

Neodpovedal som a Jakub pokračoval ďalej.

Je to, ako keď katolícky kňaz prednáša na ponaučeniach budúcim manželom o pohlavnom styku. Sám ho nemá, žije v celibáte a o sexe len trepe... tak ako vy, človek bez dejín, trepete o dejinách.

Spýtal som sa ho, či žartuje. Dal som do tej otázky všetku svoju autoritu a prísnosť. Nereagoval na to a rozprával ďalej.

Veď Slováci nemajú dejiny. Nie sú to dejiny národa, dejiny svetových myšlienok, dejiny originality, dejiny svetových činov, sú to len dejiny jazyka a dejiny napodobňovania, sú to dejiny územia. Nemáme v histórii žiadne hlavné postavy so svetovým presahom, sme len komparz. Všetko, čo sme urobili, každý jeden čin, je len napodobňovanie, o všetko nové sa s nami delia iné, vyspelejšie svety, o nič sme sa nepričinili, vždy vstupujeme do hotového, inšpirujeme sa hotovým, svet nikdy nemal ani nemá podobu, ku ktorej by sme prispeli. Tento štát sa rozpadne. Slovensko nemá žiaden zmysel, je ako liek, ktorý môže svet pri ktorejkoľvek chorobe pokojne vynechať a nič sa nestane...