Siroty

Natália, ktorá učila na našom gymnáziu anglický jazyk, sa rozišla po dvoch rokoch s priateľom. Hneď ráno sa mi s tým zverila, akoby mi chcela veľmi jasne naznačiť, že sa vedľa nej uvoľnilo miesto. PRE MŇA. Úplne ma vyviedla z miery a zároveň ma vyslobodila z letargie, ktorej som sa od včerajška nedokázal zbaviť.

Vyjadrovala sa stroho ako pri vypĺňaní poistnej udalosti. V krátkom, takmer neľudskom monológu vymenovala dôvody rozchodu. Dôvody pre mňa ničím mimoriadne, nič, čím by som nedokázal zničiť vzťah aj ja. Skúmavo si ma prezrela. Sedela oproti mne. Dlane spojené ako pri modlitbe si priložila k nosu, takže som videl iba časť jej tváre. Ukazovákmi si klopkala po čele – tak to robím ja, keď ma občas ide pri skúšaní poraziť z toho, ako sa študent nedokáže vykoktať. V tej chvíli som si nahováral, že Natália chce zistiť z môjho výrazu, či som informáciu o jej rozchode porozumel správne ako pozvánku do jej intímneho života. Kto ju poznal bližšie, len ťažko si ju vedel predstaviť v intímnom zväzku. Napriek tomu alebo vďaka tomu som ju považoval za najpríťažlivejšiu ženu z celej našej školy. Keď k nám Natália prišla učiť, netrvalo dlho a spozoroval som na nej až prehnanú zdržanlivosť. Jej rozhovory s kolegami sa obmedzovali len na prežívanie každodennosti. Okolo učiteľov aj žiakov prechádzala ako okolo nábytku. Keby neexistovalo počasie, mala by problém viesť konverzáciu. Nepokúšala sa ani o humor, len málokedy sa na niečo sťažovala, a ak aj áno, tak len zo solidarity voči našim frustráciám. Jej vystupovanie bolo prevenciou konfliktov, ponorkových chorôb, slová boli tehly, ktorými okolo seba stavala múr, a vety len nevyhnutné krmivo medziľudských vzťahov. Občas som sa nevedel rozhodnúť, či jej strohosť je prejavom ochabnutých citov, alebo naopak, či je Natália trucovité dieťa, ktoré sa zaťalo, lebo jej blízki nepochopili jej bytosť. Toto do seba uzavreté, precitlivené dieťa nie je schopné nahlas vyjadriť rozhorčenie. Pretože očakáva stopercentnú empatiu dospelých (iná ako stopercentná ani neexistuje) a nemieni im preto dopodrobna líčiť svoje traumy. Natália možno vo svojom odstupe od ľudí, v neprestajnom napätí a vzdore čakala, kedy z nej jej pocity niekto vydoluje alebo ich pochopí bez vysvetľovania. O tom sú vzťahy medzi ľuďmi – odhaľte ma, pochopte, obdivujte, otvorte ako ustricu, prehovorte ku mne mojím jazykom. No k čomu vedie porozumenie? K nude. K opotrebovaniu. K rozlúsknutému hlavolamu. Nie nadarmo učila Natália cudzí jazyk. Očividne jej náš jazyk nevyhovoval. Nemohol rozumieť jej osobnosti, tak ako jej nero- zumel človek, s ktorým sa pred dvoma dňami rozišla. A rovnako ju nepochopí ani ten ďalší. Ani ďalší a ďalší. Nedá si tú námahu prečítať jej potreby, jej tichú naliehavosť. Namiesto toho bude do nej chtiac-nechtiac vlievať nejaký ľudský obsah, vytvorí z nej svoju predstavu a ona to bude považovať za násilie.