S dušou na jazyku, s kožou na trhu

2./2025 (6. – 12. 1. 2025)

Keby...

Smrť je zlá, krutá, krvilačná beštia. Znevažuje život, vysmieva sa mu a zrádza ho. Je ponížením, trestom. Nenávidím smrť. Desím sa pomyslenia, že môj muž jej šiel dobrovoľne v ústrety. Moje sentencie o Dušanovi sú pre mňa predovšetkým rozhovory s ním. Aj takto sa vyrovnávam s jeho stratou, ktorá prišla náhle, a našla ma, ako inak, nepripravenú. Zradila ma zdanlivá samozrejmosť nášho každodenného bytia. Spoliehala som sa na ňu, na šťastnú chvíľu okamihu, stavila som na ňu všetky svoje istoty. Aký som na to mala dôvod, ako som mohla? Otázniky nado mnou visia ako šibenice. Mala som dobrý dôvod. Naše rozhovory boli nekonečné. Večer čo večer prerušené, aby ráno pokračovali. Boli bežnou súčasťou nášho života, zbližovania i odďaľovania, pochopenia i nepochopenia, nutkavou potrebou spoznávať seba i svet okolo nás v priebehu spoločného jestvovania. Nie som schopná, ani ochotná prijať, že sa definitívne skončili. So stareckou tvrdohlavosťou vediem tichý spor o ich pokračovanie s neznámym odporcom. V jednej osobe.