Psycho

Začiatok je iba ilúzia. Každému začiatku niečo predchádza. To, čo sa práve teraz udeje, je iba nevyhnutným dôsledkom predošlých pohybov; gule lietajú po zelenom zamate, narážajú do seba, ťuknutie a znovu od seba odletia, ťuk, ťuk ťuk ťuk, ťuk ťuk, ako nepravidelné staccato spisovateľa, ktorý píše na stroji iba troma prstami, dvoma na pravej a jedným na ľavej ruke. Napísal takto už státisíce slov, ale stále musí z času načas skloniť hlavu a pozrieť sa na klávesnicu. Necíti sa preto ako podvodník? Od spisovateľa sa očakávajú rozličné zručnosti. Keď píše, musí to byť také rýchle, aby prsty nezdržiavali tok myšlienok, teda ak nemá myslenie také pomalé, že na jeho zachytenie si vystačí aj s troma prstami. Musí sa vedieť usmievať na besedách, aj keď neverí tomu, že má zmysel o knihe rozprávať a vlastne, povedzme si pravdu, ľudí nemá rád a netúži stretávať sa s nimi. Úplne najmenej má rád recenzentov, avšak musí bez mihnutia oka strpieť ich jedovaté útoky, udržať sa nad vecou, nenechať sa uniesť hnevom a nesnažiť sa vysvetliť im, ako sa veci naozaj majú. A musí vedieť čítať knihy svojich kolegov, spisovateľov spolupútnikov, generačných rovesníkov, ale aj tých mladších a, samozrejme, musí poznať klasikov, pretože on sám je iba pokračovateľ, trpaslík stojaci na pleciach obrov a tak.