Psia novela

1 Mestský úhor

 

Sedela som na schodisku pred vchodom zadebneného baraku. Z betónových schodov sálalo teplo dňa, stmievalo sa. Pod korunami stromov krúžil prvý netopier. Jeho trhavý let. Vrhol sa do čiernych gaštanov a bleskovo sa zas vynoril. Hodila som do vzduchu kamienok. Netopier vzlietol, vymrštil sa za ním. Nezazrela som, či po ňom chňapol. Komáre sa rojili, vystupovali z lúky v nahrubo pixelovaných oblakoch, zastali vo vzduchu a pohli sa ďalej. Ich bzukot v mojej hlave. Inak bolo všetko mĺkve. Barak vo svojej ťažkopádnosti, prízemná budova, ktorá mohla byť kedysi predajňou potravín alebo materskou školou. Teraz boli okná zaklincované doskami, steny postriekané grafitmi. Piesok drhol pod džínsami, keď som posediačky zdvihla nohu. Odkopla som nabok pár črepín z fľaše, české pivo. Narazili do jedného z pôvodných blokov, ktoré obklopovali barak. Zrúcaniny, z ktorých trčal skelet zhrdzaveného oceľového nosníka, skameneliny, ktorým demolácia nemohla nijako ublížiť.

        Dinosaurie vykopávky: vo výklade hračkárstva som dnes doobeda videla malú kartónovú škatuľu s plastovými kosťami zaliatymi v sadre, k nim miniatúrna lopata, rýľ veľkosti pinzety a štetec na očistenie nálezu. Tu ležali desaťpalcové klince, na schodoch sa krútila špinavá hadica, v tráve sa rozpadalo staré náradie, píla, kladivo, hoblík, akoby chcel niekto len na chvíľu prerušiť prácu, ale potom sa tá pauza predlžovala, okolie natrvalo upadlo do stavu bezvedomia. Miesto žiadaného zlomu, ktoré povolilo, cez ktoré sa roky sypal piesok. Čas plynul so škrípaním.