Prvožena

28./2024 (8. – 14. 7. 2024)

Prvožena cestovala v silvestrovský večer vlakom naprieč Európou. Bolo to najmizernejšie vyvrcholenie roka v histórii vesmíru, a to nielen preto, že pätnásť minút pred polnocou sa kdesi pod Bolognou posrala lokomotíva. Prvožena sledovala ohňostroj nad dedinou San Bernardo cez špinavé okno. Žiadneho iného zázraku sa nedočkala. Prvožena, samozrejme, zarputilo dúfala a snívala až do poslednej chvíle. Mala živo pred očami, ako ju drahý hľadá v obrovskej vyľudnenej staničnej hale, maril sa jej pod svetelnou tabuľou s odchodmi vlakov, prešľapujúci a nepokojne sa dookola obzerajúci, s kyticou kvetov v ruke alebo žeby bez kytice, a ešte vo chvíli, keď za sebou zatvárala dvere spacieho vozňa a vyššie zmienených scenárov sa už nedalo než vzdať, si Prvožena predstavovala, ako jej drahý beží po peróne za medzinárodným nočným expresom, so slzami v očiach alebo bez sĺz, fučiac a nadávajúc, a keď vlak drkotal okolo mestečka, v ktorom žil, Prvožena fantazírovala, ako beží i po tomto peróne s kyticou (predsa len?) v jednej ruke, s telefónom v druhej ruke, dychčiac do mikrofónu Láska moja jediná! Pokladík môj! Svetlo mojich očí! Premýšľal som nad vecami, nedokážem bez teba žiť! Alebo nie. Prvožene by bolo stačilo aj menej sirupu, bola by sa uspokojila s lakonickým Vystúp na ďalšej stanici a čakaj tam na mňa. Budem šoférovať tak rýchlo, ako sa bude dať, a tentokrát nebudem nasledovať debilnú navigáciu z GoogleMaps ako tupý osol a nezablúdim uprostred poľa a ty ma v žiadnom prípade nebudeš musieť celá zničená čakať pred zatvorenou staničnou budovou a zoškrabávať si do papierika posledné omrvinky zoschnutého tabaku a želať mi pomalú a bolestnú smrť uškvarením v pekelných plameňoch.