Nevesta hôľ

41./2024 (7. – 13. 10. 2024)

No toho dňa som mal i svoju radosť. Zodvihla sa vo mne, ako sa zodvihne zelená a mäkká ozimina, pováľaná májovou búrkou, keď z hory vybehne suchý vietor a roztrhne mračno, aby mala kade vyhriata obloha vypiť ťažkú rosu, lebo v ktorúkoľvek stranu som sa pustil, odvšadiaľ mi šiel v ústrety teplý šepot: Zuna je čistá ako biela ľalia, ako púčik, ešte sa jej nestačila ani včela dotknúť. Vravelo to ihličie kosodreviny, skalné ruže, osamelé jelenice, vravela to šuvarina, lišajníky, korene, vtáci, byliny, kvety, po jednom aj naraz: Zuna je čistá ako divá ľalia. Išlo to zhora, zdola, zo všetkých strán, i z môjho vnútra. Sprevádzalo ma to všetkými chodníkmi ako vnuknutie, ako stonásobná ozvena hlasného a ťažkého stonu zeme, ako stále prihováranie sa nezbedného kozľaťa, ktoré vedieme za sebou na krátkom povrázku. A ja som tomu veril, lebo mi to isté povedal i Tavo.

Na celom dni som preto myslel iba na ňu a opájal sa nevšednou krásou i vôňou jej zjavu, ktorú som náhle objavil i odlíšil od ostatných krás a vôní a napodiv ľahko vyčaril na pozadí zelených hôr a belasej oblohy, hoci ma diaľka dlhej doliny od nej delila, a bolo to tak, akoby som ponáral tvár do kalicha kvetu, ktorý sa bol práve roztvoril, lebo všetko, čo vydychuje tento v taký čas, vydychovala aj ona.

Tušil som dávno toto opojenie, lebo prichádzalo ku mne po lúčoch z hôr každej jari, ale nečakal som, že bude také silné. Vysvetľoval som si ho teraz tým, že je po Jáne, keď všetky kvety poroztvárali svoje kalíšky a keď aj ona roztvorila svoj.