Narodila som sa pod šťastnou hviezdou

1./2023 (2. – 8. 1. 2023)

Pri jednom útoku padlo mnoho vojakov. Otcovi sa nič nestalo, nemal ani škrabanca, ale zvalil sa na zem a tváril sa, že je zabitý. Tí naozaj zabití padli naňho, ležal pod mŕtvolami, zaživa pochovaný. Rakúsko-uhorskí vojaci ustúpili a územie obsadili Rusi. Odprátavali mŕtvoly. Otec, ako pod nimi ležal, bol už tiež viac mŕtvy než živý, ale dýchal. Nejaký Rus ho chytil za kabát a spýtal sa: „Bolnyj?" Otecko len pokýval hlavou. Vzali ho do zajatia a to si práve želal. Austriáci – ako ľudia volali rakúsko-uhorských zajatcov – robili na jednom veľkostatku neďaleko Moskvy. Pracovali na poliach a starali sa o dobytok. Otec nám rozprával, že v poliach, to bol samý had. Had je džungalo. Ohyzdný, niečo, čoho sa Rómovia strašne boja a štítia. Je to nečistá sila. Otec sa, samozrejme, tiež bál. 
„Nikolaj,” spýtal sa ho ruský dozorca, „bojíš sa hadov?” Ruku mal za chrbtom, držal v nej veľkého čierneho hada a chystal sa ho dať otcovi za krk.
„Ja a báť sa hadov!” hovorí otec. „Ja som s nimi obchodoval. U nás jedia hady grófi a kniežatá a ja som ich pre nich chytal!” Skutočnosť bola taká, že môj dedko ako chlapec chytal pre grófa Pálffyho žaby.