Marika

44./2023 (30. 10. – 5. 11. 2023)

V prvom momente si myslela, že je na trhu, ale namiesto ovocia a zeleniny predávajú na orgány ju, šklbú jej údy, berú ich miery a posudzujú kvalitu. Prudko sa posadila, nikto sa jej nedotýkal, ale do očí ju bodalo ostré svetlo a krútila sa jej hlava. Na stole ležali koláče a chlebíčky, použité špáradlá z klobásových jednohubiek, pokrkvavené vreckovky, rozpité kávy a čaje v malých hrnčekoch. Ženy sedeli uvoľnene, vo svetle lustra, zapnutého digestora a malej lampičky na stolíku s novinami sa zdali hrčavé, jedli, pili a vykrikovali jedna cez druhú, kým sa im vajíčková nátierka zachytávala na stareckých fúzoch a medzi zubami. 

„Daromný vždy bol a daromný aj zostane!“ kričala jedna a šibrinkovala špáradlom ako maličkým mečom. Marika rýchlo pohľadom hľadala babku – sedela pri dverách a odpisovala si čosi na papier, keď sa im oči stretli. 

„Isto ma tá malá nakazila, len si opíšem recept a pôjdem, mám žáhu.“

„Čo by si chodila, to máš z tej pomázanky, daj si už len čaju a zostaň ešte," pobádala ju Valika, prešla k Marike, strčila jej do ruky ďalšie tyčinky a postúpala po tých na zemi. Jemne zapraskali. 

„To povýsavam," hodila rukou a prešla k drezu, utrela si ruky do zástery a doplnila na podnos ďalšie jednohubky. Sotva ich položila na stôl, stareny sa na ne nenásytne vrhli, z každej strany pochvaly, mliaskanie, pach klobásy a chrúpanie kyslých uhoriek. Žena so špáradlovým mečom sa rozčuľovala, až sa triasla celá váľanda, rozhojdávala pružiny a Marike a znovu zakrútila hlava. Hľadala súcit v nejakej tvári, už ani rádio nesvietilo ako predtým, vychádzali z neho ľudovky, ktoré niekedy otec pozeral aj v televízii alebo ich hrali z dedinského rozhlasu.

„A tajomstvo?" hlesla Marika. Žena s mečíkom sa zarazila, položila si špáradlo na jazyk a aj s niekoľkými ďalšími pozrela na Mariku. Babka si šúchala hruď a tiež na ňu hľadela. 

„Čo, Marienka?" ozvala sa Valika.

„Tajomstvo, kde ho máte? Uvidím ho?"