Leto postávalo v horúcom vzduchu

14./2025 (31. 3. od 6. 4. 2025)

Mohlo to byť asi päť rokov pred veľkým prepadnutím mraziarenského auta Family Frost. Nina kráčala cez dvor k domu a prstami vo vrecku kontrolovala drobnosti pozbierané z prachu pri bráne. Vonku sa šerilo. Za najvyššou strechou na západe obloha prechádzala do žltočervenej farby. Vo vnútri sa vyzula a ticho prebehla chodbou popri kuchyni do detskej izby. Obal zo žuvačky, krátku paličku a štupeľ od piva položila na policu. Predmety najprv úhľadne zoradila, potom niekoľkokrát zmenila ich poradie. V kúte prevládala tma. Cez dve vysoké okná prenikali zvyšky dňa a osvetľovali biele skrine s detskými nálepkami. „Ty si sa už vrátila?“ mama sa nečakane zjavila za jej chrbtom. Ako to, že Nina nepočula vŕzgať parkety pod kobercom v obývačke? Musela byť príliš zamyslená. Teraz videla mamin ustarostený pohľad upretý na jej novú zbierku. „Dáme to preč, Ninka,“ vravela, „také špinavé veci nepatria do domu, dobre?“ Všetko zhrnula dodlane.

Položila dcére ruku na plece, usmiala sa a zase odkráčala. Tentoraz už Nine vŕzganie podlahy neušlo. Zvonku sa ozýval krik detí. Obvykle by jej prišlo ľúto, ak by z dvora počula kamarátov. Cez tieto letné prázdniny ju raz dali spať ešte za svetla a ona si myslela, že sa v posteli zmyší. Teraz jej neprekážalo byť vnútri skôr než ostatní. Veď o chvíľu padajúca tma aj ich zaženie dnu, ak nie tma, matky určite. Medzi prstami cítila zrniečka prachu, mala by sa ísť okúpať. Napokon bola rada, že jej mama tie drobnosti vzala. Trochu sa jej totiž zdalo, akoby nad ňou malé veci pohodené po dvore získavali moc. Volali ju k sebe a chceli, aby si ich vzala domov a starala sa o ne. Nedokázala sa im vzoprieť, a mama ju zachránila spod ich nadvlády. Zajtra im rovno povie, ak sa nejaké vecičky zase ozvú, že nemôže, doma jej ich skrátka nedovolia.