Letný dom, neskôr

Letný dom, neskôr

 

Stein v zime konečne našiel dom. Začiatkom decembra mi zavolal a povedal iba „Čav" a odmlčal sa. Aj ja som mlčala. Pokračoval: „Tu Stein," – „Viem," odvetila som a on: „Ako sa máš," a ja som odvrkla: „Prečo mi voláš," a vtedy povedal: „Našiel som ho." Nechápala som o čom hovorí, preto som sa spýtala: „Čo si našiel?" a on vzrušene odpovedal „Dom! Našiel som dom."

 

Dom. Spomenula som si. Stein a jeho reči o dome, vypadneme z Berlína, dom na vidieku, panský dom, statok, vpredu lipa, vzadu gaštany, nad hlavou obloha, brandenburské jazerá, pozemok s rozlohou najmenej štvrť hektára, rozložené mapy s poznámkami, celé týždne pátracích jázd v regióne. Keď sa vrátil, vyzeral zvláštne a ostatní vraveli: „Čo tára. Z toho nikdy nič nebude." Keď som Steina prestala vídať, vypustila som to z hlavy. A Steina tiež.

 

Mechanicky som si zapálila cigaretu, ako vždy, keď sa Stein objavil, lebo mi nič lepšie nenapadlo. Váhavo som sa opýtala: „Stein? Naozaj si ho kúpil?" a on zakričal: „Áno!" a v tej chvíli mu slúchadlo vypadlo z ruky. Nikdy som ho nepočula kričať. Potom sa ozval znova, no kričal ďalej, kričal: „Ty ho musíš vidieť, je neuveriteľný, úžasný, skvelý!" Nespýtala som sa, prečo by som ho mala vidieť práve ja. Počúvala som, no chvíľu nepovedal nič.

„Čo práve robíš?" opýtal sa napokon, znelo to skoro necudne a hlas sa mu trocha chvel: „Nič," odvetila som. „Sedím a čítam noviny." – „Vyzdvihnem ťa. O desať minút," vyhlásil Stein a zložil.