29./2024 (15. – 21. 7. 2024)

Svet nebol nič moc. Keď mal Laco chute na drogy, v tieni za každým rohom akoby čakali démoni a on vedel, že tam fakt čakali. Farby boli sýte, vnímanie našponované a bál sa, že stretne starých známych. A keď bol stabilizovaný, všetko bolo ustálené, ale proste nič moc. Nemal sa z čoho tešiť, keď práve nebol na koncerte alebo nebesedoval s kamarátmi. Kedysi chodil na výlety do prírody, ale už ho to nebavilo. Ani v lese nevidel žiadnu krásu, málokedy ho niečo oslovilo, skoro nikdy. Keď zbadal srnku, tak zbadal srnku. Drogy vám dodajú toľko eufórie, že potom vám už všetko pripadá iba všedné. Ale nebolo to len o tom. Potreboval frajerku, preto sa nemal z čoho tešiť, ale tak trpezlivo čakal, až si zvykol na tú realitu.

Teraz bol však svet najstrašnejší zo všetkých možných, ktoré v abstinencii videl. Hormóny z lásky, ktoré mu spôsobili stavy silného vytrženia a nádej, ktorú mu Alica dala, odchádzali. Bolo to ako keď je morský odliv, a vy zostanete ako ryba na suchu. Bolo to ako keď odíde stav z pervitínu, a príde niekedy strašná depresia. Farby zošedli o niekoľko odtieňov. Skutočne to videl, nie je to len prirovnanie. Kríky, lemujúce ulicu, po ktorej išiel do práce, boli ako poprášené hrubou vrstvou sopečného popolu. To nebola len bezpohlavnosť a sterilnosť akože krásnej prírody, ktorú vnímal skoro stále, to bolo niečo dojímavo hrozné, akoby celý svet prehral vo vlastnej zbytočnosti, a asi aj prehral a bol na kolenách.

Ale najhorší bol filozofický rozmer tejto nešťastnej lásky. On išiel do práce ako bol zvyknutý, mozog dával nohám pokyn, ako toľkokrát predtým, ale on nevedel prečo. Úplne stratil motiváciu. To, prečo sa vôbec hýbal, sprchoval, holil, bola láska, nič iné.