Ema a smrtihlav

38./2024 (16. – 22. 9. 2024)

Smrtihlava pozoroval pri liahnutí. Ako sa súkal zo škáry v udupanej hline na dlážke chlieva, nový, krásny a ešte trochu pokrčený, s napuchnutým telom vyčerpaným premenou. Šimon sledoval, ako sa usádza na tráme a čaká, kým mu uschnú krídla.

Otec rozprával, že smrtihlav občas zvykne priletieť za svetlom a na smrť vydesí ľudí hrmotným letom a pískaním. Je to zlodej. V noci potichu pristane na letáku úľa. Vchod včely strážia, aby nikto nekradol med. Vie presne napodobiť zvuk, podľa ktorého sa spoznávajú strážcovia – slúži ako heslo. Vibruje mu celé telo a on postupuje pozdĺž koridoru spiacich včiel, čo by ho zabili v priebehu niekoľkých sekúnd, keby vedeli, že tu je. Berie na seba vôňu včelej kráľovnej, preto prekĺzne nepozorovaný. Nevidia ho – nevidia jeho sivočierne krídla, ani žltú škvrnu v tvare lebky. Je tu a predsa nie je. Vedia, že do úľa prenikol votrelec, lebo im miznú zásoby z plástov, ale nemôžu ho zachytiť. Nezbadajú jeho pruhované telo, ani tmavé oči. Nepozorovaný prechádza popri stovkách včiel. Je tma. Je noc. Občas ho však predsa len odhalia – inak by to nebola férová hra –, ale v tom prípade to značí koniec. Dopichajú ho a obalia voskom. Včelári ho potom nachádzajú mumifikovaného uprostred úľa. Motýľ odpočíval na dreve so zloženými krídlami. Na hrudi lebka. Žlté pruhy pripomínali rebrá.