Dedo Lužko

50./2024 (9. – 15. 12. 2024)

Keď ešte Dedoluško nebol dedko, ale pán Lužko, a či kapitán Lužko, dostal na svoju päťdesiatku obraz s jeleňom a laňou pri horskom jazere. Narodeniny oslávil v plnom zdraví s kolegami z kasární a z pobočky v Lehotke.

Jeho vnuk Kajoluško sa narodil o dvanásť rokov neskôr.

Obraz, ktorý veliteľovi Lužkovi darovali jeho podriadení, namaľoval lehotský maliar János Cséfalvay. Dal ho bolestne lacno, u chlapov v uniforme si potreboval urobiť očko, aby ho na colnici nevyzliekali donaha vždy, keď uňho hľadali pašovanú pálenku.

Lenže ako má maľovať bez dobrej pálenky? Kde má hľadať inšpiráciu? V tunajšej ničotnej krajine? Je tu len rovina a rybník s hlinenými brehmi, pri ktorých ťahavo bučia kravy. No namaľuj to! Keď si však švihol pol fľaše domácej baracky, zablatené jazero sa zmenilo na tatranské pleso a z kráv sa stali jelene.

„Ten sa ti podaril, boha jeho,“ ohodnotil obraz znaleckým, i keď trochu kalným okom poručík Bukovič, keď sa zadíval na ručiaceho paroháča s laňou pri jazernej hladine, na ktorej sa trblietal odlesk zapadajúceho slnka. Koruny stromov hýrili pestrými farbami, na halúzkach sa vo večernom vánku chvelo zelené, oranžové, ba dokonca aj fialové lístie, obzor lemovali siluety horských štítov.

„Chcem ho predať, preto som ho hneď zarámoval. Takto lepšie vynikne,“ vysvetľoval Cséfalvay.

„A podľa čoho si to kreslil? Či iba tak? Z hlavy?“ prezeral si obraz poručík, držiac ho v umastených rukách.

„Veď hej, ako inak?“ poškrabal sa Cséfalvay po plešine obhorenej od slnka. Stáli na priedomí jeho chalupy, spod otlčenej omietky sa škerili tehly, v letnom vzduchu sa chvel bzukot múch. Bol starý mládenec, býval sám, čo bolo zrejmé na prvý pohľad. V hline hrabalo pazúrmi pár vypelichaných hnedých sliepok, kde-tu sa povaľovala prázdna fľaša, pod deravým a hrdzavým lavórom mala úkryt spiaca čiernobiela mačka, na šnúre sa sušili dotrhané umelcove košele fľakaté od farieb a od zvyškov jedla.

„Daktorí maľujú podľa pohľadnice. Alebo podľa fotky. Aj môj bratranec v Rožňave tak kreslí,“ zamyslel sa Bukovič.

„To ale nie je žiadne umenie,“ mávol Cséfalvay pestrofarebnou rukou.

„Bratranec akože podľa teba nie je umelec? Veď robí v podniku nástenky, otca tvojho,“ očervenel Bukovič a rázne oprel výjav s jeleňom o otlčenú stenu, mačka sa preľakla a zmizla v burine. V Cséfalvayovi hrklo, letmým pohľadom skontroloval, či sa rám nikde neoškrel.

„Keď zomreli Stalin a Gottwald, namaľoval ich portréty podľa fotografií v novinách. Visia u nich v podniku, v hale. Už tri roky,“ zodvihol Bukovič obtlstlý ukazovák.

„Veď dobre, každý má svoju metódu,“ prikývol Cséfalvay.

„Ja ti dám metódu, otca tvojho. Nemáš dačo vypiť?“ zažmurkal Bukovič na maliara.

„Borovičku...“ zašemotil Cséfalvay.