Club Tropicana. Esej o metóde

    Odkiaľ text prichádza? Aj to je desivé. Je nám povedomý. Akoby sme ho už niekde videli. Kopírujeme? Opakujeme, čo sme kedysi prečítali inde? Alebo text existuje v nejakej inej sfére? A naozaj je jedno, kto sa poň načiahne a napíše ho? Určite nie. Dvaja ľudia by ho nepretlmočili rovnako.

   Lebo to koniec koncov vždy je tlmočenie.

   Sedíme za stolom, píšeme, už to máme skoro hotové. Báli sme sa, či budeme mať dosť znakov, ale dosť znakov na čo? Každú chvíľu sa niečoho bojíme. Pritom vieme všetko, čo potrebujeme vedieť. Vieme, kedy je text akurát. Vieme, ktorý je posledný. Všetko je v poriadku. Všetko je v každej chvíli v poriadku.

  Keď máme takmer dopísané, keď ležíme vydaní sami sebe napospas a nové vajká už neprichádzajú, vracia sa k nám myšlienka na smrť. To sa nám deje zakaždým, keď dokončievame text. Teraz sa k tomu prirátavajú aj ďalšie okolnosti. Predovšetkým dieťa. Vedeli sme aj predtým, že nebudeme žiť naveky, ale až dieťa nás priklincovalo na časovú os, posunulo nás do kolobehu zrodov a zánikov. A potom naši vlastní rodičia, otec a jeho hlboké kruhy pod očami, matka a nejaký jej zrazu pomalší, opatrný pohyb. Umrú. Mohli by vydržať  ešte dvadsať rokov, aj viac, to je jasné. Ale raz to príde. Nie sme pripravení a zdá sa nám, že nikdy nebudeme.

   Vracia sa myšlienka, prečo sa nezabiť hneď.

   Samozrejme, chceme ešte milovať, chceme palacinky na raňajky, chceme sa dívať, ako naše dieťa vyrastá, ako smolí podarené vety, tisíckrát sa dívať, ako si čupne, aby sa prizrelo čomusi na chodníku, čomusi v tráve. Chceme zažiť, ako sa od nás s krikom odvracia, a rozmýšľať nad vlastnými rodičmi, nad sebou, keď sme sa odvracali. Chceme ešte veľmi veľa milovať. Žehliť mužovi košele, podávať mu večeru s ospravedlnením, prepáč, vyzerá to ako z bufetu niekde na benzínke. Pobozkať ho na spánky, na pery. Chceme ešte tri deti, domček, sliepky. Možno psa, nejakého menšieho. Možno napísať nejaké ďalšie knihy.

   Nakresliť ešte tisíc levov.

   Vieme už, že nič z toho by nás tu neudržalo, keď nás práve obchádzajú chmáry, ale dnes stojíme pevnejšie na tejto zemi. Zrejme tu už zostaneme.

   Skrátka dopisujeme, rozmýšľame nad smrťou. Vieš, rozložíme sa, hovoríme mužovi pri raňajkách, truhla sa rozpadne, zavalí nás hlina, telo opuchne vo vlhkom prostredí, zhnijeme a rozložíme sa.

   Zbierka je úplná. Rekapitulujeme, sme spokojní. Mohlo to byť inak, ale je to takto.