Atlas depresie

3./24 (16. – 22. 1. 2024)

Depresia je porucha lásky. Aby sme mohli byť bytosťami, ktoré milujú, musíme byť zároveň bytosťami, ktoré dokážu zúfať nad stratou, a depresia je mechanizmom tohto zúfalstva. Keď príde, degraduje naše ľudské ja a napokon zatieni schopnosť prejavovať alebo prijímať náklonnosť. Je to zviditeľnená samota v našom vnútri a neničí len vzťahy s inými ľuďmi, ale aj schopnosť pokojného spolužitia so sebou samým. Láska síce nefunguje ako prevencia pred depresiou, ale poskytuje našej mysli ochranný obal, aby neubližovala sama sebe. Lieky a psychoterapia môžu túto ochranu obnoviť, aby mohol človek milovať a byť milovaný, a preto zaberajú. Keď sú na tom ľudia dobre, niektorí milujú samých seba, niektorí milujú ostatných, niektorí milujú prácu, niektorí milujú Boha: každá z týchto vášní môže poskytovať životne dôležitý pocit zmyslu, ktorý je opakom depresie. Láska nás občas opúšťa a my opúšťame lásku. V depresii bije do očí nezmyselnosť každého činu a každej emócie, nezmyselnosť samotného života. V tomto stave bez lásky zostáva jediným pocitom bezvýznamnosť. Život je plný smútku: bez ohľadu na to, čo robíme, napokon zomrieme; každého z nás väzní samota autonómneho tela; čas plynie a to, čo bolo, už nikdy nebude. Bolesť je prvým zážitkom bezmocnosti zo sveta a nikdy nás neopúšťa. Hneváme sa, že nás vytrhli z pohodlia maternice, a len čo hnev pominie, vystrieda ho úzkosť. Dokonca aj ľudia, ktorým viera sľubuje, že toto všetko sa v nasledujúcom živote zmení, zažívajú v tomto živote muky; aj sám Kristus bol mužom bolestí. Žijeme však vo veku zmierňovania bolesti; ešte nikdy nebolo ľahšie rozhodnúť sa, čo chceme cítiť a čo nechceme. V živote je čoraz menej nevyhnutných nepríjemností – ak na to máme prostriedky. No aj napriek nadšeným tvrdeniam farmaceutických vied nie je možné vykynožiť depresiu, pokiaľ zostávame bytosťami, ktoré si uvedomujú svoje vlastné ja.