Ako milovať svoju dcéru

25./2024 (17. – 23. 6. 2024)

Keď som uvidela svoje vnučky prvý raz, stála som naproti cez ulicu a neodvážila som sa priblížiť. Na predmestí Groningenu sú okná veľké a nízko posadené – hanbila som sa, ako som bez námahy získala, po čom som túžila, a desilo ma, ako jednoducho sa stali korisťou môjho pohľadu. Lenže aj ja som bola bezbranná, keby sa čo i len trochu obzreli, spozorovali by ma.

Dievčatá sa však nezaoberali tým, čo sa deje vonku. Venovali sa samy sebe, svojim drobným starostiam. Dievčatá so svetlými riedkymi vlasmi, čo sa medzi prstami presýpajú ako múka. Boli samy v obývačke, príliš blízko, priam na dosah ruky. Keby sa ma niekto spýtal, prečo som tam, nedokázala by som svoju prítomnosť vysvetliť. Šla som preč.

Počkala som, kým sa vonku zotmie a v izbách sa rozsvietia svetlá. Tentokrát som si trúfla podísť bližšie k domu, ešte pár chvíľ som váhala, no napokon som prešla cez cestu. Len len že som nezaklopala na okno. Ohromila ma ľahkosť, s akou sa tam teraz všetci členovia rodiny pohybovali. Takto som si svoju dcéru nepamätala, užasla som nad intenzitou jej skutočnosti. Šepkom som vyslovila jej meno, len aby som si ho uvedomila: „Lea, Lea.“ Stála som tam, nie dlho, pár minút. Leine dcéry, Lotte a Sanne, síce sedeli pri jedálenskom stole, ale i tak sa bez prestania hmýrili, žlté svetlo domu sa po nich mihotalo sem a tam. Jej manžel Johan stál v kuchyni chrbtom ku mne a venoval sa príprave večere. Lea prechádzala medzi izbami, mizla v jednej a znovu sa objavovala v inej miestnosti, preťatá okenným krížom, akoby mimo reality naozaj prechádzala stenami. Kozub v obývačke bol vyhasnutý, napriek tomu z neho sálalo teplo. Teplo domova, to je ono. A všade boli knihy, ešte aj v kuchyni. Byt pôsobil dobrosrdečne, všetko v ňom malo pripomínať nevinnosť materiálov, drevnatosť stromov v lese, hebkosť mrakov na oblohe. A keďže som sledovala svoju dcéru a jej rodinu potajomky, hrozilo nebezpečenstvo práve mne, nahota ich života sa mi skvela pred očami nebezpečnou žiarou.