Ahoj Tato Milý Kubo

5./2024 (29. 1. – 4. 2. 2024)

And last but not least – napadlo Ťa počas posledných troch týžďnov aspoň raz vziať Havrana na prechádzku, alebo sa spýtať, či niečo netreba priniesť či odniesť, prejaviť účasť a ochotu? Nemusíš o tom premýšľať, už od Teba viem, že také veci musia vychádzať z vnútra...

Lenže pozor: treba mať na pamäti, že vnútro každého z nás je závratná neznáma hlbina a môže nám rovanko verne slúžiť ako nám aj kruto panovať. Celkom jednoducho – ak budem so založenými rukami vyčkávať, že vnútro čosi vykoná za mňa, vnútro má vždy v nestráženej chvíli stiahne pod hladinu a dá sa mi nalogať svojho páchnuceho kalu, ak mu však vyjdem v ústrety akýmkoľvek drobným skutkom – krokom dobrej vôle, vždy sa mi stonásobne odnemí čistým dúškom živej vody, ktorá prináša sebapoznanie a možno raz aj nesmrteľnosť, ako o tom svedčia tie najnádhernejšie rozprávky. Stačí vyskúšať: si vlastne na rázcestí, odkiaľ jedna cesta vedie k parazitovi, čo vrhá pod seba len tieň, zatiaľ čo tá pravá k človeku-hviezde, ktorý nesie svetlo. Možno nezaškodí pripomenúť, že táto naša „krízová situácia" už vlastne nepotrvá dlho: veď presne o týždeň ideme do Prahy a o ten ďalší ja už budem veselo spieť k „k normalizácii" tým, že už zase budem po troche a tíško jesť. Do Prahy sa s Tebou veľmi teším, už aj preto, že tam všeličo treba urobiť. A verím, že sa už za Teba nebudem ani trochu hanbiť, ako kedysi, keď všetci zúčastnení okrem samotného cisára videli, že cisár je h o l ý. Poznáš tú rozprávku o Cisárových nových šatách? Pred ľuďmi zvyknutými vychádzať si navzájom v ústrety sebecká zahľadenosť do vlastných chúťok neobstojí.