„Panovala predstava, že Slovensko nemá čo ponúknuť. Nezdalo sa mi to férové“

Americký literárny komparatista Charles Sabatos pôvodne študoval anglickú a francúzsku literatúru a sníval o živote v Paríži. Napokon však zakotvil v Istanbule, kde dodnes vyučuje na univerzite. K slovenčine ho priviedlo pátranie po predkoch, no skutočne ho k nej pripútala crème de la crème našej literatúry, novela Večne je zelený... Pavla Vilikovského. Jeho nová kniha Medzi svetmi. Slovenská literatúra z americkej perspektívy číta našu literatúru v neobvyklých súvislostiach: od obrazu Turka v národnom obrodení cez Bratislavu v cestopisoch Patricka Leigha Fermora a Claudia Magrisa až po Tatarkove Navrávačky a súčasnú prózu. Ukazuje pritom, že jeho perspektíva nie je iba americká, ale aj východná. Skrátka – medzisvetová. Touché!

 

> Kniha Medzi svetmi sa pozerá na Slovensko, historické aj súčasné, z iného uhla. Rieši jeho miesto v priestore aj otázku identity a slovenských autorov kladie do paralely so zahraničnými. Skôr než sa dostaneme ku kapitolám: ako sa vlastne americký literárny vedec dostane k slovenskej literatúre?

Pôvodne som študoval anglickú a francúzsku literatúru, časť štúdia som aj strávil vo Francúzsku. Predstavoval som si, že budem bývať v Paríži ako tí slávni spisovatelia. Vždy ma však lákala Európa.

Slovenčinu som sa začal učiť skôr náhodou. Moji prastarí rodičia pochádzali zo Slovenska, ale v rodine sme po slovensky nehovorili a o Slovensku sme vlastne nemali žiadnu konkrétnu predstavu. Keď som bol na strednej škole, bolo to aj úplne mimo môjho osobného záujmu. Potom sa však otvorili možnosti cestovať a pre mladých Američanov sa stalo takou módou ísť do strednej Európy, do bývalých komunistických krajín. Pre našu generáciu to bolo malé dobrodružstvo. Väčšina dnešných odborníkov na tento región sú vlastne moji rovesníci, ktorí vtedy odišli do Čiech alebo do Poľska. Ja som mal ešte ďalší dôvod: hľadal som rodinu na Slovensku. Dokonca som našiel nejakých príbuzných.

Keď som sa vrátil do Ameriky a začal doktorandské štúdium, chcel som sa venovať stredoeurópskej literatúre. Na slovenskú však v Spojených štátoch nebolo veľa príležitostí. Existuje tam len jediná katedra, kde vôbec vyučujú slovenčinu, ale skôr ako jazykový kurz s trochou kultúry, nie literatúru. Tak som sa rozhodol, že v dizertácii o českom a slovenskom románe použijem aspoň jedného slovenského spisovateľa. Informácií som zo súčasnej slovenskej literatúry mal veľmi málo, do angličtiny nebolo preložené takmer nič.

Formálne som študoval hlavne češtinu, slovenčinu som sa naučil až cestovaním. Až keď som dokončil dizertáciu, prišiel som na rok do Bratislavy ako výskumník na fakultu. Vtedy som mal po prvý raz príležitosť venovať sa iba slovenskej literatúre. Potom som našiel dlhodobú prácu v Turecku, na univerzite v Istanbule. Bola to nová katedra a všetko sa učilo v angličtine. Mimo toho, čo som pôvodne robil, sme si mohli vyberať aj povinne voliteľné predmety, a tak som pomaly začal učiť aj stredoeurópsku literatúru.

> Tým slovenským autorom v dizertácii bol Pavel Vilikovský. Mám pocit, že ste začali tým najlepším, čo doma máme. Keby to bol niekto iný, možno by tá láska k slovenčine ako umeleckému jazyku tak neprepukla...

Vilikovský bol vtedy môj prvý a doteraz môžem povedať aj najvýznamnejší preklad. Iné veci boli kratšie, poviedky do antológií. Dokonca som ho kontaktoval a aj sme sa v Bratislave stretli. Veľmi mi pomohol. Bol to známy spisovateľ, ktorý sám prekladal, takže chápal, aká je to práca. Bol veľmi rozumný človek. Niektorí autori chcú, aby bolo všetko perfektné, a prekladateľa veľmi kritizujú, ale on nie. Dokonca mi do knihy napísal venovanie, že môžem s jeho textom urobiť, čo chcem.

> Úplný opak Kunderu...

To som nechcel vysloviť ja. (smiech) Ale naozaj o tom stále vychádzajú knihy, ako Kundera menil svoje texty a ako trápil prekladateľov...

> Vilikovskému venujete aj ôsmu kapitolu v knihe. Prečo ste si vybrali práve novelu Večne je zelený...?

Keď som býval v Prahe v polovici 90. rokov, v centre ste si mohli kúpiť celkom dobrý výber českých autorov v angličtine: nielen klasikov ako Hašek či Čapek, ale aj Havla, Kunderu, Klímu, Škvoreckého. Keď som prišiel do Bratislavy, chcel som si kúpiť niečo slovenské a nebolo nič. Aj vo svetovej slavistike to tak bolo. Česi majú výborných spisovateľov, to sme už z Československa poznali, ale panovala predstava, že Slovensko nemá čo ponúknuť. Nezdalo sa mi to férové. Myslel som si, že Slovensko by si nejakú pozornosť zaslúžilo.

Otvoril som anglickú encyklopédiu „východoeurópskej“ literatúry, kde boli veľmi krátke heslá o vtedy súčasných autoroch: Vilikovský, Johanides, Sloboda tam boli, ale napríklad Pišťanek tam myslím ešte nebol. Pre zahraničného čitateľa sa mi Vilikovský zdal najzaujímavejší. Pôvodne som ho chcel len čítať, ale robil som si toľko poznámok, že som si povedal: keď už robím toľko práce, rovno to môžem prekladať. Potom vyšla v dobre známom univerzitnom vydavateľstve. Vtedy existovala edícia so spisovateľmi takmer z každej krajiny regiónu, len slovenský tam nebol žiaden. Poslal som im úryvok a editor bol spokojný, môžem povedať dokonca až nadšený. Nie je ľahké nájsť vydavateľa, takže pri tom prvom zážitku som mal naozaj šťastie, aj s autorom, aj s vydavateľstvom. Neskôr som mal aj oveľa ťažšie skúsenosti.

Vilikovský sa samozrejme nestal takým známym spisovateľom akých majú Česi, nehovoriac o poľských alebo maďarských menách. Ale aspoň bol dostupný. Raz nový známy, jeden americký profesor mi povedal, že čítal jednú slovenskú knihu a bola taká skvelá, že ju používal aj na svojich kurzoch o stredoeurópskej spoločnosti a politike v USA. Potom sa ukázalo, že tou knihou je Večne je zelený...

> V ôsmej kapitole čítate novelu v súvislosti s európskou identitou. Ako sa Vilikovského ironický pohľad na strednú Európu číta v angličtine? Rozumie mu americký čitateľ?

Osobne si myslím, že jeho ironický pohľad na svet je pre dnešných čitateľov aj v zahraničí stále aktuálny a blízky, no zároveň v ňom vždy cítiť iskru humanizmu a nádeje – niečo, čo v dnešnej záplave dystopickej literatúry chýba. Dodám ešte, že môj preklad si prečítali aj rodičia; hoci zvykli čítať romány, po experimentálnej európskej próze zvyčajne nesiahali. S Vilikovským som ich aj osobne zoznámil v Bratislave. Mama mu (len spolovice žartom) zložila poklonu slovami, že pred prečítaním jeho knihy netušila, že Slováci majú zmysel pre humor.

 

Prečítajte si aj:

 

> Po Vilikovskom ste preložili Gejzu Vámoša, ktorého na strednej škole dávam ako autora, čo vie zaujať aj mladých. V knihe ho kladiete vedľa Jiřího Langera, ktorého mám zafixovaného skôr ako autora ortodoxnej línie. Čo tých dvoch spája a v čom sa ich pohľad na židovstvo rozchádza?

Langer je fascinujúca osobnosť; nielenže bol súčasníkom a (hoci len nakrátko) blízkym priateľom Kafku, ale jeho životný príbeh je natoľko nevšedný, že popri ňom pôsobí Kafka tak trochu fádne a konvenčne. Pochádzal z pražskej česko-židovskej rodiny strednej vrstvy, no odišiel do Haliče študovať u slávneho rabína a vrátil sa ako plnohodnotný chasidský Žid. Písal tiež homoerotickú poéziu v hebrejčine a židovské legendy v češtine. Postavil som ho do kontrastu s Vámošom, ktorý mal podobné zázemie (len v maďarskom prostredí), no stal sa slovenským spisovateľom a židovskú tradíciu odmietol. V istom zmysle tieto dve osobnosti predstavovali opačné póly v rámci prvej republiky – štátu, ktorý bol voči judaizmu mimoriadne tolerantný; obom sa podarilo uniknúť pred fašizmom, no obaja zomreli v exile.  Môj preklad Vámoša bol – možno celkom príhodne – oveľa náročnejší a namáhavejší než ten Vilikovského; jeho dokončenie mi trvalo takmer dvadsať rokov, no dúfam, že v blízkej budúcnosti vyjde.

 

> Vráťme sa na začiatok publikácie. Otvára ju obraz Turka v kontexte slovenského národného obrodenia, keď si obrodenci požičali metaforu Turka ako nepriateľa. V druhej kapitole, pri Studni lásky, je to už inak. Ako sa na tohto tureckého nepriateľa slovenského ľudu pozerá niekto, kto roky žije v Istanbule?

Prekvapilo ma, že to bola taká všadeprítomná téma, keďže Slovensko vlastne nikdy nebolo výraznou časťou Osmanskej ríše. Južné Slovensko samozrejme áno, ale nie ako Maďarsko alebo Balkán, kde je to naozaj pevná súčasť národnej pamäti. Najzaujímavejšie mi preto prišlo, že v 19. storočí, keď už Turci boli dávno preč a ďaleko, ten obraz stále fungoval. Skôr ako symbolický nepriateľ. To je téma prvej kapitoly. Základ bol, pravdaže, historický, bolo to obdobie, keď Turci stáli pri Viedni či v Budíne. Ale zaujímavé je, že práve na začiatku literárnej tradície v spisovnej slovenčine sa Turek objavuje tak výrazne. Pýtal som sa, prečo to tak bolo.

Obraz Turkov v stredoeurópskej poézii už nikdy nenadobudol také ustredné postavenie, aké mal v 19. storočí medzi vplyvnými slovenskými autormi, ako boli napríklad Kollár, Chalupka, Sládkovič či Vajanský. Literárne tradície vytvorené v období jednotlivých národných obrodení však naďalej udržiavali tento obraz v populárnych žánroch, predovšetkým v historickom románe. V 20. storočí sa so zánikom Rakúsko-Uhorska a Osmanskej ríše kultúrne vzťahy medzi Slovákmi, Čechmi, Maďarmi a ďalšími stredoeurópskymi národmi nenávratne zmenili, no mýtický Turek pretrval ako základ neskorších prejavov hraničného orientalizmu (s. 62).

Druhá kapitola je konkrétny prípad z tej veľkej témy: vývoj legendy o Omarovi a Fatime. Pôvodná verzia bola v nemčine. Mednyánszky bol uhorský lokálpatriot, ale napísal ju po nemecky. Potom vyšla v maďarskom preklade, potom básnická verzia v slovakizovanej češtine, dokonca aj v angličtine. Takže existovala v štyroch jazykoch skôr, než vyšla prvá slovenská verzia, a aj to boli básne. Až v 20. storočí sa z toho stala skôr rozprávka v próze. Porovnával som medzivojnové a povojnové verzie a malé zmeny medzi nimi. Chcel som ukázať, ako sa aj jedna legenda naozaj mení.

> Ako reagujú vaši tureckí študenti, keď čítajú stredoeurópske texty, v ktorých je Turek nepriateľom alebo symbolom?

Už viac ako desať rokov vediem v Istanbule kurzy – prevažne na magisterskej, no občas aj na bakalárskej úrovni – zamerané na tému „obrazu Turkov v stredoeurópskej literatúre“. Študenti o túto tému prirodzene prejavujú záujem a viacerí z nich na ňu dokonca vypracovali diplomové práce. Vzhľadom na to, že väčšina mojich študentov sa silno stotožňuje so západnou kultúrou, len zriedka som sa stretol s tým, že by sa cítili týmito zobrazeniami dotknutí. Skôr to vnímajú v duchu – možno aj pod mojím vplyvom – myšlienky: „Tieto krajiny boli nami také posadnuté, kým my sme na ne ani nepomysleli.“

> Veľmi sa mi páči, ako kombinujete autorov, ktorí vznikli v rôznych svetoch, napríklad Thomasa Bella. Jeho román o slovenských prisťahovalcoch, napísaný v angličtine, sa stal predlohou pre divadelnú hru, ktorú v Pittsburghu hrali niekoľko rokov. Existuje aj v slovenskom preklade, podľa ktorého vznikol dokonca u nás televízny film. Čo z Bellovho príbehu podľa vás oslovuje najviac?

Je to medzigeneračný román v troch či štyroch častiach: starý otec, otec a matka a potom hlavná postava. Bell prepísal životy svojich predkov, ale do poslednej generácie vymyslel postavu, ktorá je iná ako on sám. Je to hrdina generácie, ktorá už nie je slovenská, ale ešte ani celkom americká. Príbeh sa končí v 30. rokoch, keď robotníci bojovali za svoje práva. Bell sám odišiel a stal sa spisovateľom, ale jeho postava, Dobie Dobrejčák, sa stane súčasťou tých bojov.

> Téma bola vtedy určite potrebná, išlo o veľký exodus z našich končín. A možno by bola aktuálna aj dnes, keby sme vôbec mali kam utekať.

Aj dnes sme sa o tom rozprávali s kolegyňami v rozhlase, že majú príbuzných v Amerike. Takmer každá rodina má nejaký taký príbeh. Pre ľudí v Amerike, ktorých starí alebo prastarí rodičia prišli, je to stále veľmi relevantné. Nie je to veľké literárne dielo, skôr historický, veľmi konkrétny obraz, ktorý však zachytáva všeobecnú situáciu.

Pôvodný anglický názov je Out of This Furnace. Slovenský preklad vyšiel myslím v roku 1949, tesne po februárovom prevrate. Kapitalistický systém bol vtedy už vnímaný ako zlý, takže niektoré veci v preklade zmenili. A slovenský názov znel Dva svety.

> Tam niekde sa teda zrodil aj názov vašej knihy?

Neviem, či to bol jediný impulz, ale pôvodne som o Bellovi napísal krátky článok v slovenčine a vzal som ten slovenský názov. Od začiatku sme mali nápad Medzi svetmi, pretože pre mňa to už nie sú len dva svety. Podtitul Slovenská literatúra z americkej perspektívy je jednoduchší, hneď hovorí, o čom kniha je. Ale v skutočnosti v nej nie je len americká časť. Mám za sebou už mnoho rokov v Turecku, takže sa na Európu pozerám aj z východu, samozrejme s americkou skúsenosťou. Slovensko je medzi svetmi a ja tiež. Nie som ten typický prípad, keď sa niekto pozerá iba zo západu. Sám som zároveň aj na východe. To je možno zvláštnosť tejto knihy.

> Keď hovoríte „medzi“, napadla mi naša domáca rétorika, že Bratislava je akoby odčlenená od zvyšku Slovenska. Venujete sa aj Prešporku v dunajských príbehoch Patricka Leigha Fermora a Claudia Magrisa. Sú to dve obdobia, 30. a 80. roky, dve rôzne časovo-priestorové perspektívy, a pritom Bratislava je u oboch takým pluralitným medzipriestorom a Dunaj osou pamäti. Ako ju vnímajú oni a ako vy?

Áno, môžeme povedať medzipriestory. Pre mňa je to zaujímavé, pretože keď tam prechádzal Magris v 80. rokoch, Bratislava bola za hranicou a z Viedne to bol úplne iný svet. Ale zaujímavé je, že aj pre Fermora. Ako mladík išiel pešo cez celú Európu, z Holandska až do Istanbulu, a napísal o tom až o štyridsať rokov neskôr. Obe knihy teda vznikli v relatívne blízkom období, ale on opisoval skúsenosť prvej republiky. O medzivojnovom Československu máme dnes trochu idealizovanú predstavu, ale ja verím, že to naozaj bola výnimočná krajina.

Keď to písal, samozrejme už vedel, čo sa medzitým zmenilo, ale mal tú pamäť. Prechod cez hranicu z Rakúska do Bratislavy bol pre neho vstupom do slovanského sveta. Bratislava mu pripadala veľmi exotická, môžem povedať až orientálna. Boli tam nápisy v rôznych jazykoch, videl jidiš, Nemcov a Maďarov. V 30. rokoch to pre neho bol vstup na východ. Pokračoval cez Maďarsko na Balkán a cesta sa skončila v Istanbule, ale knihu nedokončil. Prvý diel sa končí na československo-maďarskej hranici na Dunaji, v Ostrihome. Druhý v Rumunsku a tretí sa mal skončiť v Istanbule, ale nedopísal ho. Rukopis vyšiel po jeho smrti a končí sa niekde v Bulharsku. Editor posledného zväzku ho musel uzavrieť poznámkami z jeho pôvodného denníka, čo pôsobí ako sklamanie oproti predchádzajúcim častiam.

Fermor je hrdinom svojho príbehu. Magris je skromnejší: snaží sa vysvetľovať, je to viac sociologické, nie politické, a má to byť objektívnejší prístup. Lenže ľudia, s ktorými sa mohol stretnúť, boli tí, ktorí mali oficiálne povolenie hovoriť s cudzincami. Takže ani to nie je úplne objektívne. Keď to čítame dnes, treba si tie súvislosti uvedomiť.

Vo svete neistoty a úzkosti, ktorý po viac ako tridsiatich rokoch od konca socializmu znovu vládne v strednej Európe, zostávajú „marginocentrické“ dejiny miest (Bratislavy) a „mnohotvárna národná koiné“ („medziliterárneho“ Dunaja), mocnými symbolmi vzdoru proti silám nacionalizmu a neznášanlivosti (s. 210).

> Porovnávate aj Petra Karvaša s Pierom Paolom Pasolinim a všímate si u nich fenomén vzdoru a obete. To by mi nikdy nenapadlo dať dokopy...

Kapitoly knihy vznikali pôvodne ako samostatné štúdie a články. Táto patrí k najstarším, prvú verziu som písal ešte ako doktorand na seminári. Pre mňa je to možno jedna z najdôležitejších častí knihy, pretože Pasoliniho hra Bestia da stile je v podstate neznáma, aj pre ľudí, ktorí sa ním zaoberajú. Bola to jeho posledná hra. Napísal ju o českom básnikovi Janovi, ktorý sa počas vojny stretne s Novomeským a neskôr sa stane oficiálnym socialistickým básnikom. Objaví sa tam aj Jan Palach. Chcel som zistiť, prečo si taký svetoznámy spisovateľ, režisér a divadelník vybral takú tému a dal do nej konkrétneho, vtedy ešte žijúceho básnika, ako bol Novomeský. Tá hra nikdy nebola preložená do slovenčiny a myslím, že na Slovensku by mala väčší význam ako v Taliansku.

> A v čom sa Karvašov a Pasoliniho vzdor a obeť líšia?

Podrobnosti by som radšej ponechal na objavenie samotnému čitateľovi, no môžem povedať, že istým spôsobom to pripomína moju kapitolu o Langerovi a Vámošovi: ide o dvoch spisovateľov, ktorých spája len povrchná súvislosť (v tomto prípade sa tak Karvaš, ako aj Pasolini hlásili ku komunizmu), no ich tvorba je takmer diametrálne odlišná. Pasolini bol nielen západným marxistom, ktorý stál skôr na okraji než v radoch oficiálneho establišmentu, ale aj otvorene sa hlásil k homosexualite; jeho názory však boli z dnešného pohľadu vysoko nekonvenčné – hoci táto téma v hre nie je explicitne rozpracovaná, rozhodne predstavuje zaujímavý podtón. Karvaš bol v porovnaní s tým možno konformista, no žil v spoločnosti, ktorá kládla na spisovateľov neporovnateľne prísnejšie obmedzenia.

> Do toho českého priestoru patrí aj siedma kapitola: Philip Roth a Dominik Tatarka. Tuším tam rúcanie kultúrnych a rodových stereotypov. Na jednej strane žena ako spoluautorka, partnerka textu, na druhej Rothova Oľga videná očami západného intelektuála, až ako objekt. A to všetko v normalizácii a disente 70. a 80. rokov.

Disent sa na Západe vnímal cez mužov, ako bol Václav Havel vo väzení. Ale takmer vždy pri nich stáli nejaké ženy, manželky, ktoré pomáhali. Poznáme Havlove Listy Olge, ale nie ju. Roth bol v Prahe v 70. rokoch, blízko sa priatelil s Ivanom Klímom, vtedy tam ešte žil aj Kundera. Neskôr mu nedali vízum, pretože sa samozrejme stretával s „nesprávnymi“ ľuďmi. V novele Pražské orgie sú tí muži prítomní, ale hlavnou postavou urobil ženu, ktorá nemala konkrétny model v skutočnom živote. Zaujalo ma, že niektoré jeho fiktívne ženy vlastne nemali skutočné ekvivalenty.

K Tatarkovi som sa dostal ešte skôr, než som začal prekladať Vilikovského. Kamarát mi poslal úryvok z Navrávačiek. Pre mňa to bolo vtedy veľmi zložité, pretože sú to vlastne dialógy, ktoré potom museli poskladať dokopy. V prvom vydaní, keď už bol Tatarka chorý a nemohol veľmi pomôcť, úplne vypustili otázky a všetko, čo hovorila jeho priateľka Eva Štolbová. Druhé vydanie, už na Slovensku, ukazuje skutočný prepis a je úplne iné: je to rozhovor, ona má svoje vety, skáču si do reči. Porovnával som to, ako ženský hlas zmizol. Keď si porovnáme pôvodnú podobu, je jasné, že ona bola dôležitá. Nielen kládla otázky, ale chcela vedieť viac. Naozaj to bol rozhovor, nie iba on sediaci a vysvetľujúci celý svoj život, ako to vyzerá v prvej knihe.

Tieto texty z obdobia studenej vojny môžu vytvárať dojem, že už patria len do čoraž vzdialenejšiej minulosti, no schopnosť disidenta prehovoriť a byť vypočutý zostáva stále otvoreným problémom – najmä v súvislosti s témami feminizmu a rodovej problematiky. Keďže v celom regióne a aj vo svete opätovne silnejú populistické a autoritárske vlády, potreba disidentských hlasov – a osobitne ženských – je stále rovnako naliehavá (s. 236).

> V nadväzujúcej kapitole sa venujete postmodernému a postkoloniálnemu zobrazeniu „východnosti“.

Sú to tri rôzne časti a chcel som ich spojiť tak, aby boli všetky súčasné a aktuálne. Postmoderná časť je vlastne pokračovaním prvej kapitoly, obraz Turka v úplnej súčasnosti. V predošlej monografii som sa venoval obrazu Turka v stredoeurópskej literatúre všeobecne, toto som vzal z jej poslednej kapitoly. Mám tam len úryvky, ale od tých najlepších súčasných spisovateľov: Mitanu s postmodernou poviedkou, maďarskú literatúru zo Slovenska, zaujímal ma aj Johanides. Chcel som tú tému priniesť až do súčasnosti.

V postkoloniálnej časti mám hlavne dve knihy. Prvá je záverečným dielom trilógie Petra Pišťanka Rivers of Babylon a druhá je od Alexandra Boldizara, slovenského spisovateľa žijúceho v Kanade, ktorý píše po anglicky. Je to fantastický príbeh o skupine Slovákov, ktorí žijú ako kmeň na Sibíri. Obe knihy majú postkoloniálne myšlienky, a nielen voči Rusku: Pišťanek sa hrá aj s nápadom, že Česi boli akousi koloniálnou mocou na Slovensku. Boldizarova satira sa viac zameriava na to, ako ľudia zo Západu – aj takmer 40 rokov po páde komunizmu – stále vnímajú všetkých „východných Európanov“ či Slovanov ako rovnakých.

A potom sa vraciam k ženskému písaniu, k autorke, ktorá píše po francúzsky, Andrea Salajová. Jej román s anglickým názvom je o návrate do rodného mesta. Všetky tie časti som spojil pojmom „východnosť“: A aký je to východ? Zo Západu vidíme Slovensko ako východnú krajinu. Ale na Slovensku sú aj iné východy. Z Bratislavy je východné Slovensko ten východ. Hlavná postava toho románu žije v Paríži a ako Slovák vo Francúzsku vníma svoje rodné mesto na východe.

> Vidím tam aj Salmelu a Dobrakovovú, veľmi dobré voľby. Súčasné slovenské ženské písanie by si zaslúžilo samostatnú knihu...

Chcel som dať aj celú kapitolu na súčasnú ženskú literatúru, ale nestihol som, kniha už bola dosť dlhá. Snažil som sa niektoré novinky dostať aspoň do poslednej kapitoly, poslednú verziu som dokončoval túto jar. Keď som začínal, najznámejšia bola samozrejme Irena Brežná, ale to už je staršia generácia. Niektoré ďalšie autorky už sú preložené. 

V nasledujúcej a zároveň záverečnej kapitole venovanej rómskej literatúre pokračujem v téme ženskej tvorby; táto kapitola sa zároveň vracia k otázke kultúrnych reprezentácií (ako napríklad v prípade obrazu Turka). Hoci jedna z najznámejších rómskych spisovateliek bývalého Československa, Elena Lacková, pochádzala zo Slovenska, jej najvýznamnejšia kniha vyšla v slovenčine až pred niekoľkými rokmi.

Migračná kríza v poslednej dekáde, počas ktorej zohrával kľúčovú úlohu strach z moslimov v strednej Európe, je dôkazom toho, že pokiaľ ide o národnú a európsku identitu – história sa nikdy nekončí. Postmoderné spochybňovanie dejín a postkoloniálne zameranie sa na mocenské vzťahy komplikujú postsocialistické vnímanie „východnosti“ v súčasnej slovenskej literatúre.

> Keď učím o vývine slovenčiny, fascinuje ma, aký mladý je to jazyk: kodifikačné pokusy, bernolákovčina, štúrovčina, spory evanjelikov a katolíkov, politika, vplyv češtiny. Ako sa v takom jazyku pracuje prekladateľovi? Prekladali ste aj Jána Uličianskeho, teda knihy pre deti...

To už nie je kapitola, ale doslov. Pôvodne som ho napísal, keď Ján Uličiansky pred troma rokmi zomrel. Ján, teda Janko bol môj osobný priateľ, dokonca ma zvykol po slovensky volať Karolko. Mohol som vidieť jeho tvorivý proces zvnútra. Janko Uličiansky pracoval aj v rozhlase. Niektoré texty napísal najprv pre rozhlas, potom ich dal dohromady do knihy a nakoniec prepracoval do divadelnej hry. Tak vznikol aj Kocúr na kolieskových korčuliach. V knihe mám krátky úryvok z prekladu, ktorý nebol publikovaný. Preložil som od neho viacero vecí, knižne však vyšla len jedna, v rovnakej podobe ako slovenské vydanie, aj s ilustráciami. Bol som aj na premiére hry, ktorú som preložil, pre zahraničných hostí. Prekladateľ doma pracuje úplne sám, ale tam som videl, ako to všetci sledujú.

Chcel som knihu zakončiť osobnejšie. Všetko sa to udialo trochu náhodne: stretol som sa s ľuďmi a cez nich som spoznal ďalších. To sa mi na Bratislave veľmi páči, že literárna komunita je taká prepojená.

> Kniha teraz vychádza po slovensky. Existuje aj v angličtine?

Zatiaľ len v slovenčine. Niektoré články vyšli po anglicky v rôznych časopisoch, a prvá kapitola knihy vychádza z mojej predchádzajúcej monografie, ale všetko je prepracované. Napríklad článok o Bellovi je v knihe v novej verzii.

> Písali ste knihu priamo po slovensky? Aké je to písať odborný text v jazyku, ktorý ste sa naučili cestovaním?

Hoci sa moja hovorená slovenčina rozvíjala vďaka cestovaniu (a pobytom) v krajine, v súčasnosti prichádzam s týmto jazykom do kontaktu najmä prostredníctvom čítania – a to často odborných textov súvisiacich s mojím výskumom.  Jedna z kapitol bola napísaná už priamo v slovenčine, čo vysvetľujem v úvode, hoci – podobne ako pri ostatných kapitolách – som do pôvodnej verzie doplnil nový materiál.

Keďže však zvyčajne píšem po anglicky, v tomto prípade sme sa s vydavateľom okamžite rozhodli pre spoluprácu s prekladateľkou, namiesto toho, aby sme sa prácne trápili s úpravami textu napísaného v mojej slovenčine. Našťastie sme sa rýchlo dohodli so Zuzanou Kubusovou – ktorá sa ako lektorka slovenčiny v Taliansku sama pohybuje akoby „medzi svetmi“ – a intenzívne sme spolupracovali takmer rok. Posielal som jej anglické texty, ona mi vracala slovenské návrhy a o konečných verziách sme rozhodovali spoločne.

Podujal som sa aj na niekedy náročnú úlohu vyhľadať pôvodné slovenské citáty, ktoré som pre svoje články sám preložil do angličtiny – v niektorých prípadoch pred 15 či 20 rokmi.

Nakoniec sa nám podarilo takmer všetko dokončiť ešte pred začiatkom leta. Aspoň z môjho pohľadu išlo o veľmi hladký a prínosný proces. Mal som tiež obrovské šťastie, že záverečné odborné úpravy vykonal Peter Darovec, ktorého literárnovedné práce som čítal a ocenil takmer od začiatku svojho výskumu v oblasti slovakistiky.

> Často počúvam, že sa u nás prekladá najmä próza a traduje sa legenda, že máme svetovú poéziu, len keby ju niekto dobre preložil. Aj vo vašej knihe je poézie málo.

Nikdy som sa poézii nevenoval. Mám obľúbených amerických básnikov, ale aj keď učím, je to skôr próza, možno divadlo. V knihe je hlavne próza, cestopisy, a Tatarka tiež nie je celkom román. Poéziu musí prekladať niekto, kto je sám básnik. Ja som síce v mladosti napísal nejaké básne, ale... (smiech)

> Viem, že nie je fér žiadať zhrnutie jednou vetou. Ale keby ste mali slovenskej literatúre a jazyku dať nejaké prívlastky, prekvapivá, exotická, nedocenená, aké by to boli? Vaším pohľadom, keď máte širší kontext, než aký má bežný slovenský čitateľ.

Slovenská literatúra si naozaj zaslúži väčšiu pozornosť, v porovnaní s veľkými literatúrami, americkou, francúzskou, ruskou, nielen vo svete ale aj v rámci strednej Európy. A to, že je slovenská literatúra v očiach sveta neznáma, ju pre mňa robí zaujímavejšou. Americká literatúra ma toľko neláka, pretože je známa po celom svete. Aj v našom odbore, anglo-americkej literatúre, sa pýtam: prečo stále študujeme tých istých autorov? Čo nové môžeme nájsť? Nové svety. Slovensko bolo pre mňa neznámy svet. Keď nebolo vôbec dostupné v preklade, bol som zvedavý a snažil som sa k nemu nájsť cestu...

U mňa to bola náhoda, že som preložil novelu od Vilikovského v čase, keď sa takmer neprekladala žiadna súčasná slovenská literatúra. Predtým nikto nemal čas, záujem alebo kontakty. Ja som urobil jeden krok, ale v poslednom období sa veľa zmenilo, napríklad Júlia Sherwood propaguje slovenských autorov, sama prekladá a podporuje ostatných prekladateľov. Ja sa o to snažím skôr akademicky. Takže teraz už je niečo vidieť.

 

Prečítajte si aj:

 

 

 

 

O autorovi

Charles D. Sabatos je profesorom na Yeditepe Univerzite v Istanbule, kde sa zaoberá stredoeurópskou, americkou a svetovou literatúrou. Je autorom monografie Frontier Orientalism and The Turkish Image in Central European Literature [Hraničný orientalizmus a turecký obraz v stredoeurópskej literatúre] (2020), ktorá vyšla aj v turečtine pod názvom Mit ve Tarih Arasında: Orta Avrupa Edebiyat Tarihinde Türk İmgesi [Medzi mýtom a históriou: Turecký obraz v stredoeurópskych literárnych dejinách] (2014). Je spolueditorom (s Katarinou Gephardtovou a Ivanou Taranenkovou) zborníka Home and the World in Slovak Writing: A Small Nation’s Literature in Context [Domov a svet v slovenskej literatúre: Literatúra malého národa v kontexte] (2025). Medzi jeho preklady zo slovenskej literatúry do angličtiny patrí próza Pavla Vilikovského Večne je zelený… (2002). Preložil aj texty Jonáša Záborského, Dominika Tatarku, Jána Uličianskeho, Petra Karpinského, Svetlany Žuchovej, Igora Hochela, a Gejzu Vámoša.

 

O prekladateľke

Zuzana Kubusová je literárna vedkyňa a prekladateľka. Štúdium ukončila na Univerzite Komenského v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo a doktorát na Katedre slovenskej literatúry UK v Bratislave. Výskumne sa venuje angažovanej ľavicovej literatúre a literárnym otázkam prvej polovice 20. storočia. Momentálne pôsobí ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Lektoráte slovenského jazyka a kultúry MŠVVaM SR na Bolonskej univerzite v Taliansku. 

 

O vydavateľstve

Bennet Publishing je nezávislé vydavateľstvo zamerané na vydávanie odbornej literatúry a popularizačných textov z oblasti filozofie, estetiky, literárnej vedy, histórie, sociológie, ekonómie, teórie a dejín jednotlivých oblastí umenia, materiálnej kultúry a dizajnu. Naším cieľom je prezentovať myslenie súčasných domácich autoriek a autorov, ale rovnako chceme prostredníctvom prekladov prinášať dôležité cudzojazyčné texty.

 

_

Tento článok je naším darom pre vás. Čítali ste ho zadarmo. Vytvorený bol bez honoráru.

Odbornou komisiou navrhnutú podporu z Fondu na podporu umenia nám tento rok Rada fondu zmenila na nulu. Ak si aj vy myslíte, že takýto typ obsahu má v našom mediálnom prostredí zmysel, podporiť ho môžete cez Darujme.sk. 

Ďakujeme.