29.08.2023
Východoslovenská galéria zverejnila informácie o svojich najnovších akvizíciách.
Matej Gavula: Horúce pramene, 2021, bronz, hliník, liatie, deformovanie teplom, tavenie, rezanie, zváranie
Séria 5 objektov s názvom Horúce pramene je dielom slovenského vizuálneho umelca Mateja Gavulu. Súbor komorných objektov pozostáva z 5 autonómnych objektov – plastík, ktoré spolu tvoria súbor voľne inštalovateľných predmetov. Sú výsledkom procesuálneho záznamu vzniku týchto plastík, ktoré vznikali v malej zlievarni, kde autor dlhodobo pozoroval proces tavenia kovov a procesy odlievania. Plastiky reprezentujú inklináciu, resp. fascináciu hmoty a tvaru, vyzdvihujú samotnú materiálnosť s odvolaním sa na živelný aspekt procesu roztavovania a tekutosti.
Eva Koťátková: Bez názvu, zo série Psychologické divadlo, 2013, koláž, tlač na fotografickom papieri, látka, drevená vitrína
Dielo bolo súčasťou inštalácie Psychologické divadlo. Autorka často pracuje s ilustráciami lekárskych učebníc, či rôznymi vzdelávacími publikáciami z rokov 1960 až 1980. Jej diela sú niekedy performatívne, súčasťou jej inštalácií sú aj happeningy. Umelkyňa v tomto roku navštevovala nemocnicu Bohnice mimo Prahy, kde skúmala psyché liečených pacientov, ilustrovala sortiment bludov, fóbií a strachov pacientov a ich snahy komunikovať ich. Tieto motívy sa v Koťátkovej tvorbe často opakujú. Narodila v Prahe v roku 1982 a časť jej detstva prežila za totalitného režimu bývalého Československa – toto obdobie ju inšpirovalo v hľadaní ústredného námetu svojej tvorby. Autorka rieši vzťah jednotlivca k normatívnym sociálnym štruktúram a inštitúciám, ako napr. vláda, škola, rodina a nemocnica ovplyvňujú správanie a vnímanie jedinca. I keď Koťátkovej diela niekedy pôsobia ťaživo, inokedy sú humorné, až groteskné a nostalgické. Je obsedantnou zberateľkou, ktorá kumuluje motívy, témy, inšpirácie, zbiera výstrižky, historické knihy o psychológii, medicíne a sociálnych vedách. Cez rôzne médiá hľadá iné modely fungovania, komunikácie a zdieľania, ktoré by jednotlivcom i skupinám umožnili slobodnejšie, rovnocennejšie a empatickejšie spôsoby fungovania. Pracuje s marginalizovanými príbehmi a emóciami, k spolupráci často pozýva deti. Tieto vizuálne vnemy vo forme koláží, priestorových inštalácií spája do asociatívnych celkov, pri ktorých sa divák stáva dôležitou súčasťou celého umeleckého diela.
Denisa Lehocká, Bez názvu, 2020, bavlnené plátno, akryl, bavlnená niť a špagát, sádra, nylón, pvc fólia
Denisa Lehocká patrí do postkonceptuálnej generácie nastupujúcej v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, často ju teoretici zaradzujú aj medzi autorky s feministickými prvkami tvorby. Autorka vytvára poväčšine inštalácie a objekty, definuje princíp abstrahovania a zdôrazňovania sémantiky použitých znakov, výrazná je pri jej tvorbe haptika a dôraz na hmatovosť. Dlhodobo Lehocká svoje diela označuje Bez názvu, čím svojej tvorbe dáva istú dávku „nečitateľnosti“, avšak sústredí sa na detailné prevedenie diela, ktoré pretavuje do akéhosi intímneho procesu, ktoré oplývajú výraznou precíznosťou ručnej práce. Je to prejavom koncentrácie a hĺbkového sústredenia umelkyne pri tvorbe ako kresieb, tak aj priestorových inštalácií. Dôležitým aspektom pri tvorbe Denisy Lehockej je priestorové usporiadanie a zároveň uvažovanie o ňom. Aj z tohto dôvodu bol výber diela uskutočnený na základe komunikácie s autorkou. Autorka citlivo pristupuje voči okolitému svetu, je vnímavá a systematická. Hmotnými formami rozpráva o nehmotných veciach. Vychádza z nefiguratívneho prejavu a jej diela často odkazujú na biomorfné, inokedy postminimalistické tvaroslovie. Jej tvorba má charakter denníkového záznamu, pracuje s priestorom a vytvára tak „priestorové koláže“.