„Filmy a knihy nám umožňujú nežiť chvíľu svoj život, a to je blahodarná šanca zotaviť aspoň na chvíľu svoje doráňané vnútro."
Maxim E. Matkin (Nie na ústa)
Vo veku 55 rokov zomrela Eva Borušovičová – režisérka, scenáristka a spisovateľka, ktorej meno sa spájalo s citlivým rozprávaním o medziľudských vzťahoch, ženských hrdinkách a každodenných zápasoch so životom. Jej odchod zarmútil nielen kultúrnu obec, ale aj generácie čitateľov a divákov, ktorých oslovila svojou ľudskosťou, jemným humorom a schopnosťou vidieť svetlo aj tam, kde ho bolo málo.
Narodená 5. januára 1970 v Leviciach, Borušovičová vyštudovala scenáristiku a réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdií pôsobila v Slovenskej televízii, kde sa podieľala na detských programoch ako „Od Kuka do Kuka“. Jej filmový debut „Modré z neba“ (1997) – tragikomédia o troch generáciách žien – mal premiéru na festivale v Karlových Varoch. Nasledovali autorské projekty „Amálka, ja sa zbláznim!“ a „Vadí nevadí“, ako aj scenáristická spolupráca na filme „Jánošík – Pravdivá história“, ktorý režírovala Agnieszka Holland s dcérou Kasiou Adamik.
V literatúre debutovala knihou „Urobíme všetko, čo sa dá“ (2009), neskôr vydala prózy „Do plaviek“ a „Plány B“. Písala aj pre divadlo – jej text „Štefánik – Slnko v zatmení“ bol uvedený na významných scénach. Mnohí jej pripisovali aj autorstvo textov pod pseudonymom Maxim E. Matkin, ktoré sa stali generačným fenoménom a pre mnohých prvým dotykom so súčasnou slovenskou prózou.
Borušovičová bola známa schopnosťou zachytiť emócie bez pátosu, a pritom s vierou, že aj zranenie môže byť začiatkom zmeny. Vo svojich textoch, aj vo verejných vystúpeniach, často pripomínala, že človek by si mal vybrať cestu, ktorá ho baví – aj keď ešte nevidí, kam ho privedie. Verila, že zmysel sa niekedy ukáže až neskôr.
Na jej smrť reagovalo viacero osobností kultúrnej scény.
„Keď som občas čosi písal a nevedel sa pohnúť, otvoril som si náhodne jednu z Eviných kníh. Potom to zrazu šlo. Možno vďaka spôsobu, akým stavala príbehy. A možno kvôli povzbudeniu, ktoré z jej viet sálalo. Akoby jej texty medzi riadkami šepkali: všetko má svoj hlboký zmysel, netreba sa báť. Eva so mnou vždy v nejakej podobe bola. Najprv ako Maxim E. Matkin. Čítali sme jeho (jej) internetové texty v nultých rokoch s kolegyňami na Úrade vlády. Potajme, v pracovnej dobe, lebo boli unikátne a hovorili nám z duše. Potom tu boli jej knihy. Raz som ju zazrel na besede v kníhkupectve. Bola krásna, živo gestikulovala a mala ten najčervenší rúž. Bol som očarený a hanbil som sa ísť si po podpis. Napísal som jej mail, že som jej knižky na Vianoce kúpil pre mamu, otca aj sestru. Odpísala, že podľa darčekov musíme byť fajn rodina. Potom sme sa konečne zoznámili a ja som sa vďaka nej dostal k jej sestre, literárnej dule Soni, ktorá mi pomohla s mojím prozaickým debutom. Eva bola jeho krstnou mamou. S Katkou Strýčkovou mi nalakovali nechty, keď som si zaň išiel prevziať cenu. Dnes sa zasa neviem pohnúť, lebo mi je smutno. Keď prestanem plakať, otvorím si nejakú Evinu knihu. A znovu budem počuť: všetko má svoj hlboký zmysel, netreba sa báť," napísal o nej spisovateľ Dušo Martinčok.
Eva Borušovičová zanechala stopu, ktorá sa nebude odmeriavať počtom strán, ale tým, ako jej príbehy ľuďom pomáhali získať nadhľad, pookriatie a – ako sama raz povedala – možnosť „na chvíľu nežiť vlastný život“.
„Podľa mňa to je tak, že človek, keď ide študovať nejakú školu, nikdy podľa tej momentálnej situácie nemôže vedieť odhadnúť aká bude jeho budúcnosť, lebo jednak dynamika života je veľmi intenzívna. Dôležité je, aby si každý vybral niečo, čo ho baví a čo ho napĺňa. Musí veriť, že tá jeho cestička sa nájde a že nájde nejaký spôsob ako realizovať svoje sny."
Česť jej pamiatke.
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.