10.10.2023
súradnice
vyčkávam veky
v tele medúzy
oproti lastúrnikom
mäkké telá fosilizujú len zriedka
Aj keď sa nespolieham na večnosť
dá mi ju prvý oceán
usadené horniny
a dieťa
ktoré dovidí až na dno
nájde more tam kde ho nehľadá
určí súradnice vode
a posunie hranice
pobrežia
nájde ma ten
kto more nehľadá
Ján Gavura o knihe píše:
V básnickej zbierke Lenky Šafranovej Čas obojživelníkov je človek neustále uprostred, ponorený do sveta vzťahov, pocitov a myšlienok. Je to svet pohybu a vnútorných premien, ktorými sa rovnováha narúša a dosiahnutie nového harmonického stavu stojí nemálo úsilia. Lyrická aktérka v básňach podstupuje cestu hľadania, od ktorej si sľubuje nájsť nielen stabilitu, ale aj odpoveď na otázky, kým som a čo sa so mnou deje. Podobu tejto odpovede však netvaruje len vlastnou vôľou, rovnako do toho zasahujú prvky, živly a ľudia z bezprostredného okolia: synovia, muž a muži, ale tiež metaforické sestry, ktoré prechádzajú podobnou skúsenosťou.
Poézia, ktorá podáva veci v prítomnom čase, simultánne, tu a teraz, spôsobuje, že Čas obojživelníkov sa predstavuje ako priamy prenos z rodovo motivovaného rituálu prechodu, nahliadaného zo širšej, globálnej perspektívy. Lyrickú aktérku zachytáva v rôznych fázach prechodu z vody na súš, opisuje jej túžbu či potrebu sa meniť, adaptovať sa v nezastaviteľnej evolúcii alebo brániť sa vo chvíľach zraniteľnosti. Čas skúšky však stále trvá. Okamih definitívneho rozriešenia ešte nenastal a možno ani nastať nesmie.
Lenka Šafranová sa vedome hlási k línií žien a auto-riek, ktoré svojím prístupom k životu a tvorbou vytvorili podmienky na to, aby ženská skúsenosť nebola viac priehľadná ako telo medúzy, aby konečne zaznel jej smiech. Poetka prijíma molekuly predchádzajúcich generácií žien, kultivuje ich a podáva ďalej. Svoj hlas a obojživelné telo pritom používa ako dorozumievací kód.