Bol žiakom Alexandra Moyzesa aj Eugena Suchoňa a sám pôsobil neskôr ako profesor na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ladislav Burlas je autorom vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí. Z hľadiska tém sú zamerané na staršie i novšie dejiny slovenskej hudby, otázky genézy slovenskej národnej hudby, skladateľský štýl reprezentantov slovenskej hudobnej moderny (Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a ďalších), ako aj na otázky hudobnej teórie a systematických disciplín muzikológie.

„Burlas vstúpil na hudobnú scénu Slovenska roku 1957, keď ako teoretik a publicista dal výraz spontánnej orientácii svojej skladateľskej generácie (polemickej voči orientácii generácie A. Moyzesa) na vtedajšie moderné smery európskej hudby. Popri teórii a dejinách hudby sa zaoberal tiež najnovšími kompozičnými smermi, o ktorých publikoval najmä v 60. rokoch (predovšetkým v časopise Slovenská hudba). Popri vplyve domácej tradície chromaticky a modálne rozšírenej tonality, ozvláštnenej sublimovanými prvkami slovenskej ľudovej hudby (Symfonický triptych, Spievajúce srdce), jeho tvorba prezrádza sklon k primárne lineárnemu vedeniu hlasov a záľubu v hľadaní nových sonoristických možností (Metamorfózy krás). Inšpirovaný dielom B. Bartóka a podnetmi techník Novej hudby dospieva vo svojich vrcholných skladbách k osobitým spôsobom organizácie tónového materiálu: modálne štruktúry spája s clustrami (Planctus) i s prvkami dvanásťtónovej techniky (Hudba pre husle a orchester). Zároveň sa zvýrazňuje jeho sklon k meditatívnosti, obzvlášť sugestívny v jeho tvorbe pre sláčikové nástroje (Koncertná sonáta, 3. sláčikové kvarteto), a časom pribúda záľuba v nostalgickej retrospektíve (Poetická hudba, Stretnúť človeka)."

(ZVARA, Vladimír: Ladislav Burlas. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 59.)

 

Zdroj informácie: RTVS

Zdroj textu: Hudobné centrum