SIMONA PROKOPEC FOCHLEROVÁ
Michel Houellebecq, francúzsky spisovateľ, počas podujatia Fronteiras do Pensamento, Porto Alegre, 7. novembra 2016. Foto: Luiz Munhoz/Fronteiras do Pensamento
Máte radi Houellebecqa?
Vraj na túto metonymickú otázku – skrývajúcu, pochopiteľne, jeho dielo – existuje len jedna odpoveď: buď áno, alebo nie. Pravdepodobne ste si na ňu už odpovedali. A zrejme sa zhodneme, že tieto dva póly nie sú ani tak výsledkom racionálneho uvažovania, ako skôr reflexu, vkusu, pocitu. V konečnom dôsledku o nich často nerozhoduje literatúra, ale práve neliterárne skutočnosti – politické postoje autora, mediálne výroky, verejný obraz. K odpovedi áno mu často nepraje hlavne jemu vyčítaný jednostranný výklad histórie i spoločenských javov alebo odsudzovanie liberalizmu. V každom prípade mu je to vraj jedno, lebo je ako keby už mŕtvy, a že sa nezaujíma o to, ako bude jeho literárna povesť vnímaná.
Nás jeho literatúra by mala zaujímať, paradoxne preto, aby sme sa cítili lepšie. V konečnom dôsledku jeho nihilizmus je len maskou a jeho texty sú posledným varovaním svetu pred stratou citlivosti.
Keď som na vysokej škole povinne čítala Platformu , na skúške som – relatívne pravdivo – odpovedala, že vlastne neviem, čo si o Houellebecqovi myslím. „Čítalo sa to dobre, ale bolo mi z toho fyzicky zle.“ Prezieravá odpoveď na vtedajší vek aj čitateľskú skúsenosť. Optika mladého človeka s chuťou žiť a naivná predstava o svete okolo. Dnes by moja osobná odpoveď znela už áno. Reakcie na ňu sú však často prekvapivé a zároveň symptomatické: „Áno?! Tak to by som na teba nepovedal… veď on je predsa Trumpovec!“ Ach, ale je aj...
Prekliato dobrý diagnostik!
Houellebecq je – bez ohľadu na sympatie – mimoriadne presný vnímateľ.
Nie náhodou býva prirovnávaný k Baudelairovi svojej doby: autorovi, ktorý ohlasuje nový svet, no nerobí to pateticky ani prorocky. Vedeckú fantastiku a dystópiu používa predovšetkým ako diagnostický nástroj, nie ako únik (Elementárne častice, Možnosť ostrova, Podvolenie).
Jedni ho nazývajú seizmografom doby, iní vizionárom. A nie celkom bez dôvodu. Iste, jeho romány predbehli teroristické útoky, politickú radikalizáciu, sociálne protesty, kolaps vidieka aj depresívnu vyhorenosť jednotlivca (Platforma, Podvolenie, Sérotonín). Vyčíta sa mu pesimizmus. Lenže – stačí sa pozrieť okolo seba – dá sa mu ho vôbec zazlievať?
Houellebecq kritizuje súčasný svet súčasne v etickej, morálnej aj spoločenskej rovine. Jeho „budúcnosť“ nie je fantázia, ale len zosilnená verzia prítomnosti. Ukazuje, kam vedú trendy ako technický pokrok bez etiky, kult výkonu a pôžitku, rozpad citových väzieb či redukcia človeka na biologickú alebo ekonomickú funkciu. Nikto nemá rád lekára, ktorý pomenúva diagnózu – to však neznamená, že lekár tú chorobu spôsobil.
Skeptik posthumanizmu, alebo posledný nech zhasne nádej
Houellebecqova skepsa neodišla s postmodernou. Posthumanizmus uňho nepredstavuje budúcnosť, ale vôbec – koniec ľudského príbehu (Možnosť ostrova). Pýta sa, čo z človeka vlastne zostane, keď príde o bolesť, túžbu, starnutie a smrť? Schránka bez telesnosti, bez emócií, bez konečnosti. Nebude to sloboda, ale iba sterilita.
A predsa – pod týmto často označovaným „nihilistickým“ povrchom Houellebecq opakovane obhajuje lásku, zmysel tvorby a ľudskú dôstojnosť. Túžbu po šťastí nikdy nespochybňuje. Spôsob, akým sa k nemu v modernej spoločnosti snažíme dostať, ten už áno.
Predsa len romantik?!
Houellebecqa však čítam aj ako romantika tretieho druhu – nie je sentimentálny, ale existenčný. Jeho romány sú pokusom nájsť nové usporiadanie sveta po rozpade starých istôt. Nostalgiu, ktorú cítiť v jeho textoch, nevnímam ako návrat k minulosti, ale túžbu po zmysle, po vzťahu, po niečom, čo presahuje jednotlivca (Sérotonín, Zničiť). V tomto zmysle je jeho písanie hľadaním – často síce bez nádeje na úspech, no bez rezignácie na samotnú otázku.
Škandalózny realista!
Houellebecqa prirovnávajú k bardom francúzskeho realizmu – Balzacovi a Zolovi, len v dnešnej dobe. Už svojím druhým románom Elementárne častice vzbudil búrlivú verejnú diskusiu na tému ako ďaleko môže spisovateľ zájsť v opise reality (súdna žaloba Kempu Espace du possible, ktorý zjavne až príliš verne či trefne opísal). Jeho reálnosť je skôr v tom, ako dokáže opísať determináciu svojich postáv prostredím, ekonomikou, telom a spoločenskými podmienkami. Napríklad vidiek v Sérotoníne nie je len vidiekom, koniec-koncov, Houllebecq je vyštudovaný poľnohospodársky inžinier, ale miestom, kde sa globálne mechanizmy lámu na konkrétnych životoch. Všeobecne, politika, trh a technológie uňho nikdy nie sú abstraktné – vždy zasahujú intímnu sféru jednotlivca.
Provokatér – to sme už tisicíkrát počuli – a čo tak empatik?
Myslím si, že v Houellebecqových textoch ide práveže primárne o vyvolanie empatie s odcudzeným človekom (Rozšírenie bojového poľa, Sérotonín). O prinútenie čitateľa k introspekcii a k prehodnoteniu vlastných hodnôt. O ukázanie, že za agresivitou, mizogýniou a šokujúcimi scénami sa skrýva vlastne len bolesť a neschopnosť zmeniť vlastný život.
Ak by som mala odporučiť, čím začať, povedala by som rovno asi jeho posledným románom (Zničiť). Je to v slovenskom preklade vyše 400-stranové dielo najbližšie súčasnosti a jeho posledné strany patria podľa kritikov k tomu najlepšiemu, čo Houellebecq napísal. Aj sám to priznáva v sebaironickom závere: „Práve som dospel k pozitívnemu záveru; je čas, aby som prestal.“ S čím? Písaním? To je on, krátke nejednoznačné odpovede, ktoré vytvárajú špekulácie a rôzne interpretácie.
Zdvinutý prst literatúry, ale ktorý, je už na vás
Ak v nás Houellebecqove romány vyvolávajú strach z budúcnosti, vyrovnávajú hladinku toho, čo sa i naozaj deje okolo nás na globálnej úrovni najmä v posledných štyroch rokoch. Vnímam ich ako posledné varovanie pred úplnou stratou citlivosti – pred stavom, v ktorom už človek necíti ani bolesť, ani túžbu, ani zodpovednosť za svet, ktorý si vytvoril.
Možno ho dnes čítame nie napriek jeho temnote, ale práve pre ňu. V čase, keď sa od literatúry často očakáva útecha, rýchle posolstvo alebo morálne uistenie, Houellebecq ponúka nekomfortnú pozornosť. Neuteká pred utrpením, depresiou ani stratou zmyslu života, ale ich pomenúva bez ilúzií a bez pátosu. Keď ich čítam, nemám terapeutický pocit, len si dovolím priznať, že niečo nefunguje, vidím to čierne na bielom a je to v niečom oslobodzujúce.
Aj preto ho nevnímam ako nihilistu, ale ako autora, ktorý sa ešte nevzdal otázky po zmysle. Je realistom v tom, že neponúka riešenia tam, kde neexistujú, a romantikom v tom, že sa tejto otázky odmieta vzdať. Ak dnes niekto chráni zvyšky humanizmu, potom nie tým, že nás uisťuje, že bude dobre, ale tým, že nám nedovolí prestať cítiť – ani bolesť, ani túžbu, ani zodpovednosť za svet, ktorý sme si vytvorili.
Prehľad románovej tvorby
Rozšírenie bojového poľa
Houellebecq ako 38-ročný debutant v roku 1994 v knihe pomenoval stav, ktorý sme si vtedy ešte netrúfli nazvať depresiou. Mestskí ľudia stratení medzi prácou, pominuteľnosťou a rozpadom vzťahov, ešte pred sociálnymi sieťami. Silná depka, nihilizmus. V slovenčine vydala Literárna bašta až v roku 2019 (preklad Mária Ferenčuhová) skôr ako potrebnú kultovku.
Elementárne častice
Druhý román, ktorým sa Houellebecq dostal do povedomia (Francúzsko, 1998; Kniha roka) a zároveň spustil prvé veľké škandály. Príbeh dvoch nevlastných bratov – Michela, vedca neschopného milovať, a Bruna, posadnutého sexualitou – je len rámcom. Skutočnou témou je rozklad spoločnosti, v ktorej náboženstvo nahradila plytká ezoterika a lásku prázdne sexuálne splynutie. Ostré, miestami vtipné, miestami naturalistické čítanie o moderných životoch bez opory. Do slovenčiny ho preložila Aňa Ostrihoňová a teda ako inak, vyšiel v INAQUE.
Platforma
Tretí Houllebecqov román sa stal jedným z najkontroverznejších. Je o tom, ako sa pôžitok mení na priemysel. Úradník Michel po smrti otca uteká do Thajska a objavuje svet sexturizmu – najprv ako únik, neskôr ako projekt. Láska, podnikanie a sexualita sa tu nebezpečne prelínajú. Platforma pokračuje v sociologickej diagnóze Elementárnych častíc: cynická, provokatívna kniha o tom, čo sa stane, keď sa šťastie zredukuje na dostupnosť rozkoše. Keď sa dostanete pod plytkú rovinu, pochopíte. V slovenčine vyšiel v INAQUE.
Možnosť ostrova
Štvrtý román venoval téme túžby človeka po nesmrteľnosti a o tom, čo sa stane, keď ju dosiahne. Príbeh komika Daniela a jeho klonovaných nasledovníkov sa pohybuje medzi našou prítomnosťou a postľudskou budúcnosťou po kolapse civilizácie. Svet bez bolesti, sexuality a smrti je tu zároveň svetom bez lásky. Možnosť ostrova je Houellebecqovým najradikálnejším odmietnutím posthumanizmu – chladná dystópia, ktorá sa napokon mení na elegickú obhajobu citov, konečnosti a ľudskej krehkosti. Houllebecq v roku 2008 nakrútil, resp. režíroval rovnomenný film, ale kritika ho neprijala s úspechom. Pre INAQUE ho v roku 2021 preložila Kamila Laudová.
Mapa a územie
Do pätice všetko dobré – za tento román získal Goncourtovu cenu. Štýlom sa trošku vymyká, je menej opisný ako sme uňho zvyknutí, a áno, je tam aj menej sexu. Príbeh umelca Jeda Martina sa rozvíja nenápadne – od pokazeného kúrenia cez vzťah k otcovi až po svetový úspech a smrť. Umenie, práca, peniaze, Francúzsko premenené na turistickú kulisu. Román o tom, ako sa život skladá z detailov a ako sa aj úspech dá prežiť osamelo. V slovenčine ho vydal Marenčin PT, prekladala Elena Krššáková.
Podvolenie
Šiesty Houellbecqov román vyšiel v januári 2015 za mimoriadnej mediálnej pozornosti a stal sa jedným z jeho najkontroverznejších diel – oslavovaný ako prorocký, kritizovaný ako islamofóbny. Posolstvo však je mierumilovné. Vydanie sa tragicky zhodovalo s útokom na redakciu Charlie Hebdo, na ktorej obálke bol v ten deň samotný Houellebecq s titulkom Predpovede čarodejníka Houellebecqa. Podvolenie otvorilo zásadnú otázku hraníc literárnej fikcie a zodpovednosti autora. Menej než politický román je to satira o únave Západu a o túžbe po viere, ktorá sa objavuje tam, kde zlyhala láska. V slovenčine vychádza až v roku 2021 v preklade Kamily Laudovej.
Serotonín
Sedmička je číslo šťastia a v tomto románo-eseji sa šťastia nachádza už len synteticky. Florent-Claude, štyridsaťšesťročný poľnohospodársky inžinier, sleduje Francúzsko, ktoré ničí vlastné tradície a prehliada živoriaci vidiek. Únik z mesta, dobrovoľné zmiznutie, osamelosť muža v strednom veku a priateľstvo so spolužiakom Aymericom – rôzne životy, rovnaký koniec. Sérotonín je tichý román o smútku, výčitkách a ľútosti v krajine, kde sa vytratila spolupatričnosť a zmysel. V slovenčine vychádza len pár mesiacov po origináli v preklade Ane Ostrihoňovej.
Zničiť
Ostatný, ôsmy, román má vo vo francúzskej verzii vyšše 700 strán, v slovenskom preklade, ktorý vyšiel len pár mesiacov po origináli, urobila Aňa Ostrihoňová nadprekladateľský výkon. Sú v ňom vlastne všetky ťaživé problémy tohto sveta. Deepfake, hoaxy, virálne senzácie... Román sa tvári ako geopolitický triler, no v jadre je rodinnou baladou o chorobe, starobe a manželskej oddanosti. Zničiť je knihou o osamelosti sveta bez Boha, ale aj o láske ako poslednej opore. Kritici sa zhodujú, že záverečné kapitoly patria k najľudskejším a najdojímavejším textom, aké Houellebecq napísal. Ak niekde hľadať bilanciu jeho diela, tak práve tu.
