Láska ako najpôvodnejší ľudský cit a cesta k spáse sa stala pre Richarda Wagnera centrálnym leitmotívom nielen jeho tvorby, ale aj jeho života. Ovplyvnený Schopenhauerovou koncepciou o svete ako vôli a predstave a milostnou aférou s Mathildou Wesendonckovou skomponoval zbierku piesní Wesendonck-Lieder, ktorá sa stala štúdiou k jeho neskoršej hudobnej dráme Tristan a Izolda. V druhom dejstve tohto „opusu metaphysicum“ pojednáva v najdlhšom milostnom duete dejín opery transcendentálnu sublimáciu mileneckého páru vzdávajúceho sa svojho bytia v milostnom objatí prekonávajúcom hranice telesnosti i nepriateľského a nežičlivého sveta. Performatívna skica Wesendonck-Lieder sa zamýšľa nad Wagnerovou koncepciou Gesamtkunstwerku ako syntézy ideí, foriem a (javiskového) bytia (dramatických) charakterov sublimujúcej do efemérneho momentu vymaňujúceho sa nielen z tradičnej divadelnej formy, ale svojou témou bezpodmienečnej a bezhraničnej lásky aj z pút morálnej bigotérie. Takáto koncepcia lásky bola odjakživa tŕňom v oku každej autoritársky spravovanej spoločnosti. V Bayreuthskom festivalovom divadle, v ktorom nacisti zneužili interpretácie Wagnerových diel pre potreby svojej perverznej ideológie sa Tristan hral v roku 1939 poslednýkrát. Na program sa dostal až v roku 1952, rok po povojnovom obnovení Bayreuthských slávností.
Réžia, koncept, scéna: Peter Mazalán,
dramaturgia: Robert Bayer,
svetelný dizajn: Ján Ptačin,
zvukový dizajn: Fero Király,
video: Peter Fröhlich,
účinkujú: Eva Šušková, Stefanie C. Braun, Aleš Janiga, Markéta Jasvecová, Peter Pažický, Mirka Glasová, Eva Husáková, Peter Mazalán.
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.