Majtesterkou Európy v Slam Poetry sa v Košiciach stala Theresa Sperling z Nemecka

Čím presvedčila mňa? Bolo toho veľa, no nateraz poviem len toľko.

 

Theresa ma zasiahla uveriteľnou výpoveďou, ktorá prekročila hranice osobného príbehu. Stala sa zároveň svedectvom doby, v ktorej unifikovaný mýtus krásy deštruuje vieru človeka v seba samého; v ktorom matka uisťuje dcéru, že jej rod sa nesmie redukovať na „dievčenský“ krasopis v školskom zošite; v ktorom sa vnučka musí vyrovnať s osobnou i historickou pamäťou a vysloviť nahlas otázku „Vy ste boli nacisti, ty a dedko, neboli ste teda potrestaní?“.

Therese sa podarilo zachovať estetický odstup aj napriek vážnosti a vysokej problémovosti predkladaných tém. V texte, ktorý tematizuje už spomínanú rodinnú stigmu, si slamerka zvolila ako hlavný motív, motív kože (funkčne znižujúci vysoko problémové motívy bombardovania, vraždenia a pod.). Varíruje jeho významy v celom texte a tak sa do básne dostávajú nové a nové interpretačné vrstvy, ktoré ho obohacujú. Ozveny úderov na detskej pokožke pri bombardovaní; nacistická biela koža úhľadne upravenej starej mamy; jej druhá biela koža, z ktorej nanovo „šije“ svojim synom spomienky a mnoho vecí pre hanbu zamlčí, „šitie“ husej kože synom, ktorí sa musia konfrontovať so strachom, so smrťou. Báseň Theresy Sperling je ako miestnosť, ktorá predstavuje bezpečie a zároveň dusný, klaustrofobický priestor. A „t/Táto miestnosť je plná koží, / taká zvuková vrstva ruchu a hluku, / nemý a ochranný film vôní, / hlasnejšie neviditeľné vrstvy / našich predkov a príbehov.“

K tomu civilná, no rázna performancia. Žiadna melodráma, len Theresina prísnosť a neústupnosť. Hnev i snaha o pochopenie, ktoré nepotrebujú byť vykričané. Vrú v žilách, v tepnách, rysujúcich sa pri každom Theresinom nádychu.