Koniec sa neprejavil.
Nejako to pokračovalo, ale určite nie ďalej.
Nechcieť konce, čo sú nové začiatky.
Chcieť od A do B.
Ako tomu má potom človek rozumieť.
Ako si to pamätať.
Ako sa vyrovnať s blížiacim sa koncom, ktorý stále nechodí?
"Kultúra konca zoskupenia Jedným dychom je stelesnením aktivity a odhodlania. Keďže „nie sú peniažky“ (lebo zdeštruovaný FPU), režisérka Veronika Malgot pracovala s tým, čo mala k dispozícii a vytvorila one woman show. Vzniklo tak sugestívne dielo, ktoré poodhaľuje jej vnútro (úvahy o materstve, emigrácii, plánoch do budúcnosti), ale komentuje aj súčasný svet s čoraz nejasnejšími zajtrajškami. Malgot si ako žena činu napriek nepriazni osudu sama vytvára príležitosti, ktoré doposiaľ nemala – chcela hrať klasiku, urobiť muzikál či spievať Mariku Gombitovú, a v Kultúre konca to všetko (v istej miere) môže. Ukazuje sa ako podmanivá performerka, ktorá si publikum dokáže získať svojou úprimnosťou, ľahkosťou aj pri načieraní do hĺbok tém a nepredvídateľnosťou konania. Jej schopnosť pretaviť aj smútok, pocity konca či beznádeje do tvorivého činu je v týchto časoch vítanou inšpiráciou." (Barbora Forkovičová)
"Nad potrebou i prekážkou konca uvažovala veľmi trefne a hravo režisérka a performerka Veronika Malgot v inscenácii Kultúra konca. Je veľmi sympatické, že vo svojej monoperformancii netlačí na pocit marazmu či výčitky voči spoločnosti a moci, ale pozýva nás vypočuť si svoje vlastné úvahy. A ešte prínosnejšie je, že s týmto asociatívnym prúdom na priesečníku žena-matka-umelkyňa (no neobmedzeným len na to) sa možno myšlienkovo ľahko stotožniť." (Alexandra Rychtarčíková)
DPOH o 19.00