Starí vlci vymierajú. Toto konštatovanie sa v posledných dňoch dotýka mnohých slovenských hudobníkov. V úctyhodnom veku 96 rokov odišiel skladateľ, pedagóg a muzikológ prof. Ladislav Burlas. Vo všetkých oblastiach svojej profesionálnej činnosti zanechal nezmazateľnú stopu. Či už to bol svet kompozície, kam priniesol niekoľko naozaj nezabudnuteľných diel, jeho viac než 150 prác z oblasti muzikológie, či generácie študentov, ktorým vštepoval základy hudobnej pedagogiky a hudobnej kompozície.
V strednej či staršej generácii profesionálnych hudobníkov rôzneho zamerania azda neexistuje človek, ktorý by sa nestretol s prof. Ladislavom Burlasom. Či už to bolo stretnutia osobné, profesionálne alebo sprostredkované - cez jeho texty, kompozície. V názve som použil parafrázy názvov dvoch jeho výnimočných diel. Aj keď nájsť u Ladislava Burlasa dielo, ktoré by v niečom nebolo výnimočné je naozaj ťažké.
Moje prvé stretnutie s týmto výnimočným človekom je spojené s Rádiom Devín, kde som s nemým úžasom počúval Koncert pre organ a orchester. Táto skladba dodnes patrí k mojim najobľúbenejším. Druhé stretnutie bolo cez knihu Formy a druhy hudobného umenia, ktorá patrí k základom štúdia hudobných foriem, a ktorú som i ja poctivo čítal pred prijímacími skúškami na Vysokú školu múzických umení. Práve na týchto skúškach som sa s prof. Burlasom stretol po prvý krát aj osobne. S múdrosťou a pochopením sledoval ako mladí adepti štúdia hudobnej teórie píšu svoje prvé úvahy. Pri každom sa pristavil a položil jednu - dve otázky. Som si absolútne istý, že vtedy využíval svoj presný zmysel a inštinkt pre diagnostiku schopností hudobníka. Počas štúdia to boli samozrejme najmä stretnutia s jeho vlastnými kompozíciami. V tom čase sa v programe jedného z koncertov Slovenskej filharmónie ocitol aj Epitaf, op. 3. Obdiv nad majstrovstvom inštrumentácie a koncentrácie hudobných myšlienok. Jednoducho prof. Burlas zužitkovával a ďalej odovzdával všetko, čo sám musel ako študent pod prísnym dohľadom Mikuláša Schneidera-Trnavského a neskôr Eugena Suchoňa či svojho rovesníka prof. Ivana Hrušovského skúsiť a prekonať. Za prísnym pohľadom človeka, ktorý sa snaží odovzdávať vlastné skúsenosti a vedomosti študentom sa vždy skrývalo pochopenie. Možno často nečakané, no vždy prítomné. Jedno z našich posledných osobných stretnutí bolo na pôde Akadémie umení v Banskej Bystrici, keď pozorne a so záujmom počúval kompozície študentov. Ku každej mal vtipný a presný postreh. Drámu si prof. Burlas nechával do svojich kompozícií, ktoré nikdy neboli zbytočne experimentátorské, no vždy dramaticky vyvážené. Skoro výlučne vychádzali z tradície, ktorá tvorila pevné základy Burlasových skladieb, no priniesol aj nový, neočakávaný moment prekvapenia.
Dovolím si ešte jednu paralelu. A to konkrétne s Dmitrijom Šostakovičom. Dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že Šostakovič sa s príkoriami vlastného života vyrovnával prostredníctvom komponovania. Prof. Burlas sa niekoľkokrát hrdo prihlásil k jeho odkazu. Počujeme to v Sláčikovom kvartete č. 3 z roku 1977, a rovnako aj on komentoval rôzne situácie spoločenského života prostredníctvom vlastnej hudby. Najsilnejším dôkazom môže byť Planctus pre sláčiky, ktorý vznikol ako gesto odporu voči invázii spriatelených vojsk 26. až 28. augusta roku 1968 a ako sám Ladislav Burlas povedal v rozhovore s Ľubošom Kovačechom: „Netreba podpisovať vyhlásenia, hudbu treba.“ Hoci sa niektoré z Burlasových skladieb môžu zdať politicky motivované, nikdy nezabudol na ľudský rozmer. Tak sa stalo so veľkej vokálnej symfónii Stretnúť človeka z roku 1984 na text Jána Kostru či v cykle zborov Dobrý deň! na básne Laca Novomeského. To je samozrejme len niekoľko skladieb. Za pozornosť ich samozrejme stojí oveľa viac a v nich ľudskosť, ktorá je možno nie celkom viditeľnou, no neustále prítomnou črtou tak tvorby, ako aj osobnosti Ladislava Burlasa. Venujme, prosím, tichú spomienku na vzácneho človeka.
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.