Plán čítať Jána Buzássyho. Nielen Pláň.

Foto/Zdroj: plan.art

Básnik Ján Buzássy má 90 rokov. Nebol len šéfredaktorom Mladej tvorby, ktorý ovplyvnil podobu slovenskej poézie ostatného polstoročia. Jeho poézia je kultivovaná, formálne a obrazne komunikatívna a pritom nikdy nie prvoplánová. Plan.art vyberá, čo čítať z Buzássyho – keď sedíte doma pred začiatkom dňa pri prvej káve, alebo čakáte na stretnutie niekde na lavičke alebo ešte fajčíte poslednú cigaretu či dopíjate pohár v podniku. Jeho poézia obstojí. Obstála čas i nečas, a nielenže obstojí práve v tomto novom bezčase, ale v kontexte jej nadčasového morálneho imperatívu, otvára nový plán. Plán sa upokojiť, plán (znovu a práve teraz) čítať poéziu, plán pustiť sa do ticha poznávania a len ísť ďalej. Slobodne a v rytme, ktorý nás (u)drží pri živote alebo v umení života.

„Mal som v básni vždy rád slobodný pohyb myšlienky, nový verš mi bol vždy ako nový úder chvosta, pomocou týchto úderov ryba pláva, báseň napreduje."

Ján Buzássy

Foto/Zdroj: plan.art

V  čuňovskej krčme ešte pri vedomí

je počuť pri dvoch stoloch štyri jazyky;

reč ako ohlas dávnej muziky

napĺňa hudbou nové biele domy.

 

Posledné slovo má reč cintorína,

pre všetkých jedna, hoci studená:

po rokoch neistôt a blúdenia

prichýlila ich podunajská hlina.

 

Tie štyri reči, štyri kolesá

na káre, v ktorej v kroku poklesá

ich život ako biedny fuksík.

 

Ostali verní tomu kraju.

Odpočívajú tu. It nyugszik...

Hier ruht... a Ovde počivaju...

 

Rok, 1976

Foto/Zdroj: plan.art

XLIII

 

Vták visí v medzivečne,

každou skutočnosťou len márne dosahovaný,

vták beznohý,

celý na krídlach,

srdce tká z vlastnej krvi.

 

A to je let.

 

A krúženie vŕta vzduchom studňu,

kam sa strmhlav vrhá.

 

Krása vedie kameň, 1985

Foto/Zdroj: plan.art

Šálku s kávou, ktorú si postavil na roh stola,

neprevrhla, iba si do nej namočila prst.

Prst nesčervenal, ale káva sa zamútila.

Opäť sa usadila na dno, 

ale už iná, azda ani nie hustejšia,

lež inak silná.

 

Vyprevádzaš ju z izby,

náhlivo pridŕžaš dvere a na prahu ešte čosi

                                                            hovoríš,

nedočkavý vypiť tú kávu,

kým nevychladne.

 

Zlatý rez, 1988

Historický oblúk, pod ktorý vchádzaš

z kníh, z prác, zo všedností,

je krokom späť.

 

Ale čí azúr tu svieti na klenbách, 

čie zlato lemuje kontúry,

kto stojí v sochách, ktoré

akoby váhali, kým byť?

 

Len pozri do ich mŕtveho pohľadu:

aj to sme my.

 

Z pomeru toho, čo sme, 

k tomu, čo sme mohli byť,

vieme čím sme byť mali.

 

Zostáva:

hľadať pravé miesto

všetkým veciam.

 

Zlatý rez, 1988

Foto/Zdroj: plan.art

Prázdnota medzi vecami, len rukou

zastieraná, mysľou hľadajúca

súvisy. A chce byť jednoduchou.

Srdce zastalo. Ten prísny sudca.

 

Sme. Každý je rezervovaný

jak miesta v kupé. Vlak

zastal pred výhybkou. Pri rozhodovaní

sa čosi blysne na dne našich mlák.

 

Dni, 1995

Foto/Zdroj: plan.art

Čítaš po sebe: Nie sú to verše,

nie sú to myšlienky.

Keby v nich bolo viac nádeje,

mohli by byť modlitbami za dážď.

 

Svetlo vôd, 1998

II 

(Čierny čaj, zelený čaj, svetlo vôd)

 

I  Skácel – už celý v hrsti svojich priedušiek,

   žil iba, čo mu ony dovolia.

   Dával im cigaretu, hoci nechceli.

   Srdce v pozadí krčilo plecami.

   Ako chceš.

 

   Chcel. Odtŕhal svoje telo od života

   ako zasušenú chrastu.

   Ešte bolela.

 

II Prší. Máš radosť? Je tvoj žiaľ

   už definovaný?

 

Svetlo vôd, 1998

Foto/Zdroj: plan.art

Pozrel do zrkadla, ale niekto už tam bol;

oziaba ho tam na nohy, prešľapuje

na tej amalgámovej podlahe,

akoby stál v kaluži lacnej pálenky

a ona mu stúpala po žilách až 

k ohrnutému nosu.

 

Tak sme tu doma.

 

Dva ohrnuté nosy sa zbližujú

a tým ešte viac sa ohŕňajú,

nakoniec necítia nič, iba chladný dotyk.

 

Ten jeden dochádzal do práce, až došiel

   do dôchodku,

tam cítil, že je na zlej adrese,

lebo do dôchodku sa nedochádza.

 

To karé mi nesiaha ani po kolená,

povedal ten druhý, ťahá mi na nohy,

popod ním fúka.

 

Ochaba a Obtulovič prišli k Žmurovi,

ale Žmura ako obyčajne

nebol doma. Tak tam stoja

na schodisku – v krátkom karé

namiesto pressfoyer,

tak tam stoja dejinám

načisto nepochopiteľní.

 

Vždy keď som nervózny, 

kúpim si rýchlejšie auto,

povie si Žmura a už ho niet.

 

Pani Faustová a iné básne, 2001

Ranná myšlienka

 

Ranná chuť masla, hladká, chlácholivá,

je prvá chuť, ktorú peklo ochutná,

keď si nás berie do denného žniva,

plochá osudovosť je zrazu mohutná.

 

Nevinné jedlo, pohľad zrkadla,

kde je všetko v poriadku. Koho zachrániš

dnes nevinného? Idú stínadlá

na plný výkon. Neunikne myš.

 

Dvojkrídle dvere, 2006

Foto/Zdroj: plan.art

Gramotnosť

 

Žijeme, málokto je negramotný,

no to je povrch, hlbšie nevniká

krv dramatika, prozaika, básnika,

ktorí nás ohrozujú zlými hrotmi.

 

Krv vsiaka inde, krvácajú do tmy,

tmou nepreniká trúba hlásnika,

neposadne nás ani panika,

svet pokračuje, čoraz väčšmi hmotný.

 

Bystruška, 2008

Foto/Zdroj: plan.art

Foto/Zdroj: plan.art

Výpisky z hlavnej knihy

 

Na terase, tvárou v tvár koktailu

sú myšlienky, čo len tak zľahka plynú, 

rozmýšľam, s čím sa zveriť do mailu.

A komu za to prisúdime vinu.

 

Ako je málo veľkých zloduchov,

čo časom prejavia aj dobrú vôľu,

keď zem roztrhali silou výbuchov,

dajú kus chudobným, nech si orú.

 

Všetko

 

Všetko prejde, ach, len cit zostane,

šerom vyjdeme si do stromoradia,

kde staré stromy, dnes nie zoťaté,

ešte sa v tichom vánku klátia.

 

Na mieste, 2015

Svet chudobnie, zostáva bez súcitu,
vietor vniká, preniká pod šaty,
akoby hľadal pravdu, nachádza ju skrytú
no nepriznanú. Iba v objatí.
Čo bolo, nie je, len nové strachy,
Bieda a bolesť. A svet – „Nevidím!“
Svet nepochopiteľný, bezcitný i plachý,
bezmocných ľudí ženie do vidín.

 

Túto báseň napísal Ján Buzássy pri príležitosti 1. výročia vojny na Ukrajine v roku 2023 pre Rádio Devín.

Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve,

je túžba byť milovaný.

Ján Buzássy