Noc v Istanbule
Inscenácia v réžii Alžbety Vrzguly upozorňuje na tému násilia páchaného na ženách. Inscenácia je dramatickým debutom Kristiána Lazarčíka, inšpirovaným jeho oceňovanou poviedkou “Zrazenina". Počas dovolenky, ktorá pre mladú ženu znamená únik pred realitou, je jej súkromný intímny príbeh konfrontovaný s verejným diskurzom. V príbehu sa nenápadne pretínajú dve línie a vťahujú divákov do problematickej spoločenskej témy, ktorá buble pod povrchom rovnako na Slovensku ako aj v globálnom svete. Spoločenská a mocenská neochota zastaviť natlakovaný hrniec má však nedozierné následky pre ľudí ocitajúcich sa v neľahkých životných situáciách. Príbeh hlavnej postavy - Suky - je príbehom všetkých žien a mužov, ktorí sú obeťami bludných a zacyklených násilníckych vzťahov. Inscenácia otvára v slovenskom divadle problém, pred ktorým spoločnosť uteká, vyhýba sa mu, prípadne ho popiera.
“Žiaľ sme veľmi up to date,” povedala pre plan.art Alžbeta Vrzgula. “Zároveň sme to riešili aj pri samotnom mene hlavnej postavy, lebo v Kristiánovej poviedke sa volá Suka, ale my sme zrazu vchádzali do kontextu, kedy jeden politik kričí na inú političku, že je suka. Rozmýšľali sme, či to tam nechať, ale vlastne nám to napokon prišlo ako absolútne symptomatické a presné. Aj v texte hry zaznieva, že násilie je návyk, že je to nejaký zaštepený gén, že je to tradícia, že je to slovenská tradičná rodina, o ktorej sa bavíme. A práve slabší alebo ľudia v takejto situácii potrebujú pomoc zvonku, čím sa dostávame k spoločenskej rovine. Potrebujú záchranné siete, potrebujú inštitucionálnu pomoc.”
Dramaturgička Dáša Čiripová upozorňuje na fakt, že ide o jednu z prvých inscenácií, ktorá vôbec túto tému otvára. “Ja som veľmi rada, že som spolupracovala na inscenácii, mne sa Kristiánov jazyk páči. Je veľmi svieži, súčasný, je zároveň poetický, ale je aj krutý.”
K režijnému konceptu Alžbeta Vrzgula hovorí: “V rámci textu je autorka konfrontovaná so svojimi vnútornými hlasmi, so svojimi mladšími a staršími ja, odkiaľ vychádza a kam môže dôjsť. A ona sa nachádza práve v momente stredu dneška, momente, kedy už má prísť rozhodnutie, nejaký obrat. Pracovali sme so zrkadlením medzi hercami v rámci drobnej pohybovej štylizácie. Zároveň to prostredie, v ktorom inscenujeme, je peklo hotelového rezortu, od ktorého si sľubujeme oddych a že všetko bude jednoduché, ale práve nemôže byť, pretože ten, kto tam chce oddychovať, sme my a my nemáme doriešené privátne veci. To znamená, že nedokážeme nájsť oddych nikde. V scénografickom koncepte sa objavuje nekonečné niekoľkostupňové bazénové peklo, ako vtipná alúzia na nejakú babylonskú vežu Danteho pekla, pričom autorka sa chce z neho vynoriť. A čo je podľa mňa veľmi povzbudujúce, a kľudne to prezradím, nech sa ľudia neboja ísť na inscenáciu, že sa jej to podarí.”
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.