Kto videl kedysi dávnejšie jeden z prvých významných počinov na poli imerzného divadla – projekt Kosmopol (Eleuzína, Banská Štiavnica, združenie Vlnoplocha, Divadlo Kosmopol) ostal očarený, zaskočený, dotknutý úplne všetkým…
Rozsiahly tím tvorcov okolo Milly Dromovich a Kláry Jakubovej vytvoril absolútne komplexný banskoštiavnický imerzný site-specific, naplnený do poslednej sekundy zážitkom, aký sa tak často nezopakuje. Očarený miestom a originalitou, zaskočený pravidlami, ktorým tróni jedna z najväčších výsad tohto formátu a to je blízkosť k hercovi, (doslova na dotyk), a dotknutý príbehom, hlboko ľudským a nekompromisne univerzálnym.
A potom Eleuzína vyhorela. A bolo treba ísť ďalej. A team okolo Milly a Kláry vykročil.
Dovolím si len krátku osobnú odbočku. Sám si spomínam, čo všetko mi išlo kedysi hlavou, keď som dostal po mimoriadnom úspechu svojej prvej adaptácie v profesionálnom divadle - Timravinej novely Veľké šťastie (Činohra SND, 2003, veď prečo by som sa nepochválil:)) ponuku adaptovať Kukučínov Dom v stráni. Latka postavená dosť vysoko na to, aby bol zásadný problém ju preskočiť. Bol som vtedy presvedčený, že aj keď inscenácia Domu v stráni (2004) ani zďaleka nezarezonovala tak ako Veľké šťastie, posunul som sa zasa zásadne o kus ďalej aspoň ja, a scénu medzi Katicou (Kristína Turjanová) a Nikom (Janko Koleník) považujem za jednu z najzaujímavejších aké sa mi kedy podarilo napísať (a oni to skvele hrali). Celé to malo zvláštnu pointu roky a roky “po”, keď som raz svoju rodinu zobral do Jasenovej do Kukučínovho rodného domu, kde sme v expozícii múzea objavili aj fotky z tejto našej inscenácie a keď som pani v múzeu povedal, že som to kedysi adaptoval, dojatá zo spomienky na zážitok, ktorý mala pri jej sledovaní, venovala mi spontánne celkom vzácnu originálnu (chorvátsku) verziu Domu v stráni, (Dom u strani)…, napokon, koľko ľudí vie, že prvý slovenský realistický román bol vlastne napísaný v chorvátčine, na ostrove Brač? Toľko odbočka.
Späť k Monopolu. Monopol pre mňa nie je Kosmopol 2, a porovnávať ich je podľa mňa slepá ulička, hoci vyhnúť sa tomu nedá, ale budem o nich písať jedným dychom.
Milla Dromovich, režisérka a autorka par excellence, nie len talentovaná, ale poctivá a dôsledná v tvorbe, trpezlivá a do veľkej miery tvorivo drzá a tvrdohlavá mi rozprávala, že po vyhorení Eleuzíny sa dostavil čas obrovskej frustrácie a tak trochu splynutia so slovom “vyhorenie”. Čo ďalej, ako vôbec ďalej? Je možné urobiť ďalší krok? Nie len vo vzťahu k novej úvahe, ale vôbec! Nemal som pochybnosť, že sú to z jej strany básnické otázky, že nie je žiadna sila, ktorá by ju a Kláru Jakubovú mohla zastaviť v tom, aby sa pustili do nového projektu, do chceného i nechceného pokračovania/nepokračovania Kosmopolu.
Vymaniť sa z tohto prepojenia však možné nie je, preto bolo potrebné nájsť kľúč, ako z neho vyjsť, ale v princípe sa neopakovať.
Musím sa opäť vrátiť k chybe, ktorou sa nechalo zlákať množstvo tých divákov Monopolu, čo boli dávnejšími návštevníkmi Kosmopolu. Akokoľvek by totiž odkaz v podobe príbuznosti názvov mohol v sebe obsahovať paradox (v bežnej historickej “fyzike” by cesta mohla nabádať k domnienke, že začíname pri “mono-”, aby sme sa dostali do “kosmo-”…), avšak samotný tento fakt odráža v rovine možnej interpretácie aj kód k dejinám našej krajiny práve v 20st.. Čiže cestu od budovania pluralitnej demokratickej spoločnosti po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie v prvej Československej republike až k vláde jednej strany, komunistickej, v rokoch 1948-1989. A bohužiaľ od roku 1989 zažívame v skrátenej verzii túto istú cestu, takže jeden z Nietzscheho filozofických konceptov (dejiny ako cyklus večného návratu) sa doslova vnucuje. Preto vlastne o žiaden paradox nejde.
Ak pri Kosmopole Milla s Klárou (a celým svojím mimoriadne disponovaným teamom/ansámblom) formát imerzného divadla v centre Eleuzína objavovali a testovali (krásne to reflektujú v knihe Kosmopol – ako sa tvorí imaginárium), v Monopole zúročili mnohé z nadobudnutých skúseností. V skutočnosti sa však vybrali pomerne odlišnou cestou. Myslím si dokonca, že o čosi zložitejšou, a dovolím si tvrdiť (ako divák), že dokonca s trochu odlišnou ambíciou.
Napovedá o tom nie len zmena priestoru (Banská a lesnícka akadémia, ktorá bola zásadná a určujúca aj pre tvorbu príbehu), ale kľúčová zmena základného princípu. Tou sa, zjednodušene, stal fakt, že naša pozícia, ako divákov a účastníkov je vlastne oproti Kosmopolu celkom iná a je dôležité si to uvedomiť. Nestávame sa totiž súčasťou príbehu, ale hoci sme stále “vo vnútri”, ostávame pozorovateľmi.
Hneď na začiatku návštevníkov totiž dvaja uvádzači/sprevádzatelia informujú (z pozície prítomného času), že sa nachádzame v historicky významnom okamihu, pri spustení prvého banskoštiavnického “orloja”. Samozrejme, naše povedomie o tomto “prístroji” je zrejme formované skúsenosťou s orlojom Pražským, a mechanickým panoptikom svätcov, ktorí sa pohybujú na koľajničkách a každú hodinu sa predvedú návštevníkom Staromestského námestia v Prahe. (pozn.: v skutočnosti je orloj predovšetkým hodinový stroj s ambíciou zobrazovať polohu a pohyb niektorých vybraných nebeských telies).
Ak teda návštevníci v Kosmopole začínali ako hostia svadby hlavných hrdinov príbehu, v Monopole sú od začiatku svedkovia rekonštruovaných udalostí, ktoré priznávajú fakt, že sú vytvorené, že ostávajú živým predvedením a vtiahnutie (imerzia) prebieha na inom princípe.
Stroj, ktorý sa spustí, však silu vtiahnuť návštevníkov nestratil, zároveň však nabáda k odstupu, permanentnému intelektuálnemu preverovaniu toho, kto som, vo vzťahu k tomu, na čo sa dívam. Už to nie je len stotožnenie, snaha splynúť, je to aktívny rozhovor, možno ešte potrebnejší než len zážitok z prežívaného… Hoci som si vypočul pár náhodných rozhovorov po Monopole (divákov, ktorí videli aj Kosmopol), boli predvídateľné práve v tom, že očakávanie silného emotívneho stotožnenia sa, ktoré charakterizovali zážitok s Kosmopolom, bolo konfrontované s princípom odstupu (pri Monopole), ktorí niektorí brali ako drobné sklamanie, hoci formát imerzie bol naplnený.
Ak Kosmopol ukázal nikdy sa nekončiacu premenu človeka v dejinných súvislostiach, Monopol ukazuje jeho deštrukciu.
V prvej polovici 20. storočia, (až po II. svetovú vojnu) sme sa stali súčasťou budovania spoločnosti, ktorá smerovala k emancipácii na mnohých úrovniach (spoločensko-politickej, i ľudskej), čo vojna zastavila a znegovala. Zlomovým bodom sa samozrejme stal rok 1948 a ustanovenie systému založenom na boľševicko-stalinistickej doktríne, ktorá hlboko súznela s predispozíciou veľkej časti slovenského národa byť podriadeným, v akejkoľvek forme viac, či menej totalitného myslenia. Či to bolo ľudáctvo a príklon k fašizmu, alebo neskôr chameleónska premena kolaborantov s nacizmom na kolaborantov s boľševizmom, stále sú to tí istí, a v dnešnej dobe znovu povstali, bohužiaľ, ich potomkovia (či skutoční, či len potomkovia myslenia). Preto je celkom logické, že Kosmopol má oveľa viac priestoru na to, aby nás vtiahol do niečoho, čo v prvej fáze nebolo zraňujúce, preto je rovnako logické, že Monopol vytvára odstup. Dôležité je aj plynutie času a postupné približovanie sa k prítomnosti, nemenej podstatný aspekt, ktorý obe inscenácie prirodzene musel odlíšiť. Čím hlbšie sme totiž v minulosti, tým bezpečnejšie je pre nás do nej sa ponárať.
Voľby k zmene, posunu konceptu, ktoré autorky Monopolu urobili, sú prirodzené, absolútne logické a vlastne nevyhnuté. A hoci pracujú s penzom skúsenosti a prostriedkov, ktoré sa osvedčili pri Kosmopole, používajú ich iným spôsobom. Až presvedčivo jasne (podľa mňa) totiž vypovedajú konkrétne a zreteľne o konkrétnej a zreteľnej diagnóze, ktorá bolestne charakterizuje aj našu prítomnosť.
Ak bol Kosmopol v niečom bezpečne historicky vzdialený (akokoľvek končil v krásnom obraze štrngajúcich kľúčov v roku 1989), Monopol je až znepokojivo blízky. Aj preto je podľa mňa voľba “stroja”, orloja, ktorý sa postupne zasekáva, kľúčovým rozhodnutím vypovedajúcom metaforicky ešte oveľa naliehavejšie pre našu prítomnosť, než to, ako sa to podarilo v Kosmopole.
Ak sme totiž pri Kosmopole mohli byť zasiahnutí a očarení už samotným formátom tohoto divadla, aktívna skúsenosť s ním pri Monopole musela byť posunutá. Teda nemusela, aby som nebol direktívny, ale Milla a Klára vedeli, že nechcú vstúpiť do tej istej rieky. Potreba sa s tým vysporiadať však bola využitá nie len pre posun princípu ako takého, ale predovšetkým (a to je doklad umeleckých kompetencií tvorkýň) pre potreby výpovednej hodnoty samotnej inscenácie.
Ak na záver o niečom ešte napísať, tak je to výnimočnosť každej jednej návštevy každej jednej reprízy. To sa týka Kosmopolu, aj Monopolu. Hoci je nepísanou výsadou živých umení (divadlo, koncert, atp.) fakt, že každá repríza je v niečom iná a vy sa cez oči svojho aktuálneho naladenia dívate a stretávate s aktuálnym naladením ansámblu, pri imerznom divadle, ktoré má navyše ambíciu vytvárať paralelné dejové línie to platí stonásobne viac. Navyše, ako diváci sa nie len ponárame do príbehu, ale vytvárame si svoj vlastný. Preto sa môže stať, že zážitok bude natoľko odlišný, že vzbudí pochybnosť, či v prvom videní inscenácie niektoré situácie vôbec boli.
Komplexnosť a nesmierna obsiahlosť je totiž znakom oboch projektov a pre každého, kto čo i len zavadil o písanie dramatických textov a scenárov musí byť konfrontácia s týmto materiálom čosi nebývalé a údiv a obdiv vzbudzujúce. Už len tvorba konceptu a písanie dialógov, vytváranie paralelných dejových línií s vedomím, že musíte myslieť na to, aby každý divák, ktorý si vyberie ktorúkoľvek líniu, dostal aspoň to nevyhnutné minimum na pochopenie udalostí a dejových zvratov je čosi, čo v takto postavenom projekte je niečo absolútne abnormálne a vyžaduje si to nebývalé úsilie a nebývalé schopnosti.
Preto je výnimočnosť oboch počinov nielen marketingovou nálepkou, ale úplne vecnou charakteristikou toho, čo máme ako diváci možnosť zažiť.
Divadlo MONOPOL
Koncept, dramaturgia, réžia: Mila Dromovich a Klára Jakubová
Scenár: Mila Dromovich
Koréžia: Peter Kadlečík
Scénografia: Tom Ciller, Henrich Žucha, Klára Jakubová
Kostýmy: Beata Lazarová, Iveta Petrikovičová, Larisa Gombárová, Katarína Vričanová
Zvuková réžia: Henrich Žucha
Hudba: Ján Kružliak ml., Nina Rosa, Martin Jánošík
Živá kapela: Ján Kružliak ml., Martin Jánošík, Igor Kuhn
Účinkujú: Vlado Zboroň, Jana Wernerová, Štefan Martinovič, Miroslav Beňuš, Monika Haasová, Peter Kadlečík, Peter Kočiš, Andrej Šoltés, Ján Kružliak ml., Anna Suráková, Martin Grman, Ivan Králik, Ľudmila Klimková, Markéta Mede, Gertrud Mária Prikler, Henrich Žucha, Michal Tomala, Alexandra Sokolová, Nikolas Šenšel, Alžbeta Mudroňová, Igor Kuhn, Martin Jánošík, Samuel Novakovský
Premiéra: 12. septembra 2024 v Banskej Štiavnici
