„Výstava má názov Lost memories, pretože moja tvorba reflektuje istým spôsobom môj život. Pôvodne som neplánovala vystaviť metamorfózu metamorfózy Franza Kafku. Hrdina Premeny zomiera, lebo je iný ako ostatní. Navyše, tento rok je aj výročie Franza Kafku, takže by sa to celé mohlo poňať aj k tomuto výročiu. Avšak hlavne téma Premeny je vo svojej podstate aj v roku 2024 stále aktuálna, má filozofickú, etickú a morálnu výpoveď, ktorá je všeplatná. V jeho knihách nájdeme oidipovský komplex k otcovi alebo veľmi komplikovaný vzťah k svojej práci, rovnako k ženám. Je to midraš. Midraš znamená interpretácia textu. Čiže každý čitatel si môže urobiť vlastný výklad, v tom spočíva dielo génia – v oslovovaní širokých vrstiev ľudí. Každý z nás číta v Kafkovi ten svoj príbeh, a to platí napr. aj pre hudbu, výklady sú otvorené.

V jednej z miestností je chrobák, ktorého som utkala v roku 1992 na tkáčskom stave, celý je ručne ušitý. Môj hrdina, aj ten textilný, však nekončí zabitý niekde v kúte izby pre svoju inakosť, ale je povýšený na piedestáli, a ten piedestál je vytvorený z papiera. Danú miestnosť považujem v dnešnej dobe za veľmi aktuálnu, kedy inakosť, alebo odlíšenie sa od davu, je často trestané alebo nechcené, ľudia majú strach, boja sa hovoriť pravdu. Môj chrobák je posolstvo, vyvýšený na spomínanom piedestáli, a ide o metaforu Kafkovej metamorfózy, pretože tu zostáva na veky vekov, nezomiera, stáva sa postmoderným hrdinom. Predsa stále žijeme v postmodernej dobe, kde sa hrdinovia striedajú skoro každý týždeň, hrdinovia, o ktorých už po roku nevieme, kto boli. A táto myšlienka ma zaujala. 

V prvej miestnosti sú koláže obrázkov slávnych jazdeckých pomníkov, obrazy Izabely Burgundskej na koni. Má honosný plášt a z takýchto materiálov je utkaný aj môj chrobák, ktorý je dlhý 180 centimetrov. Materiály, z ktorých je vytvorený, sú samé o sebe výpoveďou. Hovoríme o otvorenom koncepte. Ak sa vrátime do prvej miestnosti, sú v nej aj visiace objekty, koláže na stenách pranierujú formálnu príslušnosť k nejakej politickej strane, alebo dogmatickú príslušnosť ku katolicizmu. Nájdete tam aj portrét princezny Yussupov z rodu Romanovcov, ktorého členovia emigrovali, keď prišli k moci boľševici. Venovala sa charite a ja som chcela poukázať na novozbohatlíkov, ktorí možno tiež vykonávajú charitu, ale len preto, aby sa sami zviditeľnili, čo osobne považujem, slušne povedané, za neskromné. Ak vykonávame niečo pre druhého, tak by sa to malo vykonávať v tichosti a v skromnosti. Vráciam sa k dielam v prvej miestnosti – sú tam dvojrozmerné objekty, obojstranne polepené kolážami z mojich fotografií, väčšinou vytvorené v Štokholme, Jeruzaleme a inde. Sú na nich časti tela. V tomto kontxte spomeniem kabalu, ktorá hovorí, že každý orgán v tele je pre niečo dôležitý. Ucho je na počúvanie, ale nielen toho, čo hovoria iní, ale aj toho, čo sami vypúšťame z našich úst. Dualita. Človek má slobodnú vôľu vybrať si, ako bude žiť a ako sa bude prezentovať. Nie je to tak, že niekto mi niečo prikáže a ja to teraz musím vykonať. Človek je slobodná bytosť so slobodnou vôľou. Rovnako ako ten Boh. Boh je abstrakcia. A preto je vzťah človeka k Bohu úžasný, že obaja sú v podstate abstraktní. V tom je absolútna dokonalosť. Čím sa dostávame do poslednej, štvrtej miestnosti, kde sú dve figúry z papiera. Nachádza sa v nej to michelangelovské gesto dotyku, ale v mojej inštalácii sa figúry nedotýkajú. Je to nasvietené tak, že dotýkajú sa len ich tiene. Vypovedá to o možnosti dotyku, rešpekte k inakosti druhej osoby. Sme na tejto planéte spolu, nemáme inú a musíme sa naučiť i spolu žiť a viesť dialóg. Tak ako hovoril Dominik Tatarka, on obcoval s ľuďmi. Obcovanie v komunite znamená, že počujem názor druhého a rovnako od neho dostávam priestor, aby si vypočul môj názor. Celá výstava je hľadaním identity, hľadaním spojenia sa v inakosti, dokonca aj tie ľudské časti – ruka, noha, brucho, zadok, tvár. Sme ako otvorená kniha, duša je napísaná v očiach. Avšak zároveň si dávame aj masky. Tie sú v tretej miestnosti rovnako ako 12 hláv, ktoré sa dívajú na svoje temeno umiestnené na stene oproti. Môže to byť symbolom toho, že keď si večer líhame do postele, tak sa nemusíme hanbiť, kým sme, alebo naopak, možno sa hanbíme, aby sme zostali človekom. Zároveň 12 je symbolom dvanástich kmeňov Izraela, alebo môže to byť 12 statočných, v podstate je to jedno. 

Súčasťou výstavy sú aj dve renesančné busty, mužská a ženská. Jedna má odrezanú časť od úst po temeno a sú na nej staré hodinky, ktoré neukazujú čas. Majú ciferník, ale nie ručičky. Čas je relatívny pojem. A nežijeme večne. Ide o to, ako narábame s tým svojím časom, aby sme ním neplytvali na hlúposti, čo napr. ja  robím často, zaoberám sa drobnosťami, ktoré sú absolútne nepodstatné. Druhá busta má odrezaný mozog. A je v nej domček. Pretože čo je to domov? Domov je niečo, čo si nesiem v sebe. Keď sa otvorí strecha toho domčeka, je tam básnička, sú tam postieľky, sú tam schody. Je to architektonický návrh na rodinný dom, ktorý je vlastne nainštalovaný na hlave sochy. 

A potom sú tam hlavy vyrobené z obväzov namočených v sadre, ľahulinké, krehké, dokonca niekedy aj priesvitné. Jedna je opäť žena – ako symbol materstva, žena ako princíp. A tá hlava stále svieti. Žena je duchovná osoba. A na druhej strane je racionálny muž. A táto hlava je rozrezaná, sú v nej svetielka, a má zadrôtované ústa. Na dlážke sú malé topánočky symbolizujúce, že bol tiež malým, nevinným dieťaťom. Teraz je to starec, ktorý bol možno celý život ticho. Možno najprv prišli pre jeho kamaráta a bol ticho. Až potom prišli pre neho, a vtedy pochopil, že sa nepostavil za pravdu, za svojho priateľa alebo priateľku, za človeka, že mal bojovať za pravdu. A tie svetielka, to je moja interpretácia. Dajú sa tiež rôzne nastaviť do intenzity svetielkovania hlavy.

Ľudia hľadajú zmysel života. Zmyslom života je nepodmienečná láska, sme tu na to, aby sme dávali lásku. Láska znamená aj to, keď si vypočujem druhého človeka, keď sa skloním k žobrákovi a dám mu jedlo. Láska má mnoho podôb. Čiže o tom všetkom je moja výstava.”

kde: Galéria Statua, Zámocká 47

kedy:  do 11. 12. 2024, denne okrem pondelka 14.00 – 18.00

Späť na Kultúrny zber