Hartmut Tautz (zdroj: ÚPN)
Dokumentárna hra Supy verzus klarinet sa vracia k prípadu osemnásťročného Hartmuta Tautza z východonemeckého Magdeburgu, ktorý sa v auguste 1986 pokúsil emigrovať do Rakúska cez bratislavskú Petržalku. Útek aj život ladého klarinetistu skončil 22 metrov od vysnívanej slobody. Napadli a smrteľne ho dohrýzli špeciálne cvičené psy Pohraničnej stráže nazývané „supy“. Tautz mal pritom šancu prežiť ak by mu bola poskytnutá okamžitá zdravotná pomoc. Zodpovední za jeho smrť neboli dodnes potrestaní, Hartmut Tautz bol až v roku 2017 rehabilitovaný, nie je označovaný ako narušiteľ, ale ako obeť.
Autorkou hry je spisovateľka Ľuba Lesná.
> Stále sa hovorí, že normalizačné roky neboli také tvrdé, ako 50. roky, čo je pravda, ale zločiny proti ľudskosti neprestali. Môže to byť aj jeden z dôvodov, prečo tu pretrváva ľahostajnosť voči zločinom komunizmu?
Na Slovensku vôbec máme tendenciu robiť hrubé čiary nad minulosťou a už sa ňou príliš nezaťažovať. Presne to vystihla bývalá premiérka Iveta Radičová, ktorá nazvala Slovensko krajnou hrubých čiar. Netýka sa to len obdobia komunistickej totality. Ide aj o obdobie nacizmu na Slovensku a holokaustu.
> Pripravuje sa vydanie knihy venovanej Tomášovi Petřivému, v ktorej je aj vaša spomienka na Tomáša, a jednou z najtragickejších vecí na jeho prípade bolo, že nebol ani zďaleka jediný. To platí aj pre prípad Hartmuta Tautza. Môžeme teda hru/inscenáciu vnímať ako zástupný príbeh za všetkých, ktorí boli zabití pri pokuse prekročiť hranicu?
Áno, je to tak. Boli desiatky ľudí, ktorí zahynuli na slovensko-rakúskej hranici. Najspravodlivejšie by bolo, keby sa verejnosť dozvedela o každom príbehu, preto som sa do hry s vymyslenou zápletkou – hlavná postava - matka Hartmuta Tautza - sa náhodou v kaviarni stretáva s pohraničníkom, ktorý bol svedkom zavraždenia jej syna, - sa preplieta s historickými faktami nielen o úteku tohto mladého klarinetistu ale aj o ďalších útekoch za slobodou z neslobodného Československa. V prípade Christy, teda matky Hartmuta Tautza som použila aj jej autentické rozprávanie o svojom synovi.
“Videl som na tomto mieste prestrihnuté pletivo, ostnatý drát a stopy obuvi vedúce od tohto miesta smerom k štátnej hranici (…) potom asi 10 m od kraje kukuričného poľa sme našli miesto, ktoré bolo zošliapané a po jeho osvietení baterkou sme spozorovali muža ležiaceho na zemi na ľavom boku hlavou obráteného smerom k demarkačnej čiare, ktorá sa nachádza od uvedeného miesta vo vzdialenosti asi 20 m. Vedľa muža ležal na zemi sl. pes Roby a sl. pes Ryšo obchádzal okolo neho. Tento muž mal viacero zranení – pohryzenie od psov. Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenia i v tvárovej časti hlavy – na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätám si ktorej. Mal oblečené riflové nohavice do dĺžky asi polovice stehien. Videl som, že na zemi sa potom tento muž obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne rozprával a bol bezvládny. Ja som sa ho spýtal, či nemá nejakého spoločníka, na čo mi neodpovedal iba od bolesti stonal. Ja som jedného psa uviazal na vodítko a veliteľ hliadky robil s druhým psom prieskum blízkeho okolia.” - zo zápisu výsluchu psovoda Oldřicha Kovářa z 9. 8. 1986 na PS − útvaru 5947 (11. brigáda PS Bratislava)
> Kedy ste spoznali príbeh Hartmuta Tautza a čím vás zaujal práve tento konkrétny prípad, že ste sa rozhodli ho spracovať pre divadlo?
O tomto prípade som sa dopočula od pracovníka ÚPN Ľubomíra Morbachera, ktorý spolu s vtedajším vedením ÚPN vynaložil veľké úsilie, aby sa nezabudlo na prípady na hraniciach a na zbytočné obete. A aby boli páchatelia týchto činov potrestaní. To sa nepodarilo. Podarilo sa ale pohnúť svedomím spoločnosti. Teda mojím svedomím a svedomím ľudí, ktorí sa s týmito prípadmi oboznamujú v akejkoľvek podobe – čítaním a pozeraním publicistických reportáží, či divadelnou hrou.
> Vy ste sa stretli osobne aj s jeho matkou, čo napokon bolo aj podnetom, aby sa príbeh vyrozprával cez ňu.
Na to stretnutie naozaj nezabudnem. Pani Tautzová – dnes sa volá inak, ale nechcela, aby sme zverejnili jej meno, - bola krásna, inteligentná. Hrdo sa držala, bola bývalá baletka. Vecne rozprávala o najhoršej hrôze jej života – o zavraždení jej syna. Presne si pamätala na okolnosti, ako Hartmut ušiel, ako tajne plánoval svoj útek, ako jej prišli povedať, čo sa jej synovi stalo. Dodnes som nesmierne povďačná, že som mala tú časť sa s ňou stretnúť a dodnes pani Tautzovú pokladám za jednu z najstatočnejších, najmúdrejších a najkrajších bytostí, s akými som sa stretla.
(zdroj: ÚPN)
> Ako v hre pracujete s jej autentickým rozprávaním?
Celú hru pokladám za jej výpoveď, celá hra je postavená na tom.
> V hre ju dávate do fiktívnej situácie, v ktorej sa stretáva s mužom, ktorý bol pri smrti jej syna, ako aj s jeho dcérou zastupujúcou generáciu, pre ktorú je totalita už iba sprostredkovaná vzdialená minulosť.
Máte pravdu. Hra je postavená na konfrontácii troch svetov – svet pohraničiara, teda človeka, ktorý bol priamo pritom, keď pohraničiarske psy napadli Hartmuta Tautza, mama Hartmuta Tautza, ktorá zastupuje tých, ktorí odmietli v totalite žiť, a dcéra pohraničiara, ktorá už svoju dospelosť prežíva v inej spoločensko-politickej situácii. A hlavnou vodiacou čiarou pre ich konfrontáciou je Hartmutova veta, ktorú cituje jeho mama: Klietka je len pre umelé vtáky. Nie pre ozajstné. Táto veta nie je autentická, sú to slová, ktoré podľa mňa vystihujú Hartmutov zúfalý pokus ujsť z totalitnej klietky do demokratického sveta.
(zdroj: ÚPN)
> Sú dostupné spisy, aj posmrtná podobizeň...s čím všetkým ste pracovali pri písaní?
Snažila som sa všetky dostupné materiály zozbierať a preštudovať. Veľmi mi pritom pomáhal pracovník ÚPN Ľubo Morbacher, on bol aj pri realizácii inscenácie ako odborný poradca. Bez jeho pomoci by som sa zrejme v tých materiáloch utopila. A bol to on, kto mi pomohol stretnúť sa s mamou Hartmuta Tautza.
> Hra Supy verzus klarinet mala premiéru pred desiatimi rokmi, robili ste pred aktuálnym uvedením nejaké úpravy v textoch?
Nie, nerobili sme žiadne úpravy. S režisérkou Valériou Schulczovou sme si text prečítali a usúdili sme, že netreba v ňom nič meniť. Ja tajne dúfam, že sa nám podarí inscenáciu umiestniť v niektorom slovenskom divadle.
(zdroj: ÚPN)