Zdroj: albatrosmedia.sk
Upozornenie: Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela.
Kvalitného autora poznám vždy podľa toho, že vo mne scény z jeho textov rezonujú dlhé roky a stále sa mi vracajú. Tak nejak to mám aj s Rišom Pupalom – dokázala by som z každej jeho knihy vymenovať minimálne dve poviedky, ktoré vo mne doteraz vyvolávajú intenzívne emócie.
Rišo nedávno vydal svoju štvrtú knihu Druhý čierny zošit, ktorá voľne nadväzuje na jeho poviedkovú zbierku Čierny zošit (2017). Nadväzuje v tom zmysle, že sú to hororovo ladené poviedky, hoci sám autor tvrdí, že „horor je priveľmi určujúci a nedokáže pokryť skutočné bohatstvo žánru.“
V tomto s ním rozhodne súhlasím. Sama mám totiž s týmto označením dosť problém. Keď sa povie horor, vždy sa mi vybavia hlavne jalové príbehy, v ktorých po meste chodí desivý klaun, deti naháňa bábika s nožom alebo tu poletujú duchovia a čarodejnice. Takéto príbehy mi vždy prišli strašne smiešne, takže som tento žáner od istej doby prestala brať vážne.
Pupala síce tiež pracuje s motívmi strašidiel, bábik, duchov... ale to všetko je tu v podstate iba ako funkčná rekvizita, lebo hororom sa tu stávajú hlavne samotní protagonisti a ich patologické stavy, ktoré autor servíruje prakticky bez obalu, aby sme si zblízka prezreli ľudské pudy a nespracované traumy.
V poviedke Jednej letnej noci sa skupinka teenagerov zahráva s vyvolávaním Satana, čo sa im celkom vymstí. Už v tomto sa skrýva čosi desivé – osamelosť detí z dysfunkčných rodín, nachádzajúcich útechu v temných rituáloch… No a potom tu je ešte vedľajšia linka, v ktorej pozorujeme deštrukčný vzťah dvoch bratov, notorických alkoholikov, ktorý postupne vyústi do tragédie a nevedomky sa so satanistickým rituálom prepojí. Vzťah bratov – dvojičiek, ktorí si už totálne prepili mozog, je omnoho strašidelnejší než domnelá postava Satana. Skutočný Démon je v tejto poviedke totiž alkohol. Áno, znie to ako úplné klišé, ale motív alkoholizmu sa opakuje vo väčšine poviedok, a práve ten sám o sebe vytvára ozajstné hororové príbehy, ktoré všetci dobre poznáme, nielen z literatúry...
Poviedka Dom s verandou je zasa rozprávanie manželky úspešného filmového producenta, ktorá sa tak intenzívne namotá na tajomný starý dom, že začne mať lucídne sny, prelínajúce sa s realitou. A toto celé sa deje zrejme preto, lebo jej vzťah s manželom je chladný, vykalkulovaný, formálny a neverný… Dom s verandou sa tak stáva únikom z nefunkčného vzťahu, podvedomou túžbou oslobodiť sa aspoň v snoch. A čo je tu vlastne hororom? Pocit nesmiernej osamelosti v partnerskom vzťahu, alebo snové vízie zo starého domu, v ktorom trochu straší? Vo mňa vzbudzoval omnoho väčšiu úzkosť chladný manželský život. Strašidelný interiér starého domu s jeho nájomníkmi bol už len takou „čerešničkou na torte“...
Petržalské rozprávky je zasa séria poviedok prepojených postavami, vďaka čomu vzniká mozaika, ktorá by pokojne mohla fungovať ako poviedkový film: V poviedke Nové meno máme opustenú alkoholičku, pani Violu, ktorá prišla o dieťa, a tak sa poflakuje po krčmách a otravuje hostí. Pani Viola pomôže dievčatku v reštaurácii pomenovať bábiku, čím dievčatko doslova uhranie. Nepríjemné pocity sa tu zasa zdvojnásobujú: príbeh ženy, ktorá prišla o dieťa je sám o sebe hororom. A príbeh dievčatka, ktoré si tak intenzívne predstavuje, že jej bábika je živá, až z toho začnú mať obavy aj jej rodičia, je akousi vnútornou obranou dieťaťa voči tým „dospeláckym“, skutočným tragédiám, čo sa dejú tam vonku v reálnom svete…
Poviedku Peco považujem za jednu z najsilnejších. Hlavný protagonista trpí nespavosťou, a tak sa postupne prepadá do akýchsi odpudivých vízií, z ktorých ho nedokáže zachrániť ani pekný vzťah s priateľkou. Strašidlá či halucinácie (chlapec bez oka, muž s bradavicou, duch mŕtveho grázla Peca), ktoré náš hrdina stretáva, sú už len dôsledkom jeho chronickej nespavosti. Hororom je tu osamelý život človeka, ktorý nedokáže poraziť svojich démonov, keďže nemá silu vyhľadať psychologickú odbornú pomoc. Trauma z detstva spôsobená (opäť!) alkoholickou matkou je taká silná, že svet duševnej choroby pomaly rozožerie celú osobnosť…
Čosi podobné by sme mohli povedať aj o poviedke Mäkké časti, v ktorej sa doslova hazarduje s životom bábätka, z čoho sa logicky urobí nevoľno každému normálnemu človeku. Máme tu dvoch outsiderov: osamelého starého mládenca Miloša a slobodnú mamičku s dieťaťom, ktorých osudy sa náhodne pretnú. Vzťah čudáka Miloša s bábätkom začne mať postupne patologické rozmery. Muž si bábätko až príliš obľúbi… zvyšok si môžete doplniť sami – už len samotná predstava, ako všelijak sa dá táto veta interpretovať, je v podstate hororová. Ale aj to, čo sa tu udeje, je len dôsledkom potlačených Milošových pudov, ktoré vyplávajú na povrch, keď príde príležitosť...
V poviedke Pri jazere sledujeme, ako sa agresívne túžby nabudených teenagerov sústredia na zmäteného a oslabeného bezdomovca za účelom „vypnúť ho“. Hororom tu nie je TO, čo sa tu potom objaví, ale skôr predstava, že vaše pubertálne dieťa sa akurát niekde fláka s pofidérnou partiou a snaží sa podrezať zúfalého bezdomovca, aby si len tak z rozmaru skúsilo, aké to je niekoho „vypnúť.“
V Kliešť-ovi postupne prežívame s hlavným aktérom jeho delírium, ktoré je strašidelnejšie než desať amerických takzvaných hororov, lebo ako hovorí sám autor:
„Mozog nám za istých podmienok dokáže pripraviť čokoľvek. Zmení priestor aj čas. Plus kopa ďalších srandičiek.“
A práve to, čo nám za istých podmienok „dokáže mozog pripraviť“, je presne to, čomu hovorím horor:
To čierne v nás, čo si často nechceme alebo nevieme priznať. To, čo tak urputne potláčame, keď klameme sami seba. Alebo to, čo si dlhé roky pestujeme a čo nás jedného dňa aj tak povalí na lopatky. To, čo z nás vylezie v najmenej očakávanej chvíli a totálne nás ovládne – ak tomu necháme voľný priebeh...
TO môže byt čokoľvek – brutálna osamelosť, alkohol, workoholizmus, nespavosť, nefunkčný vzťah, nespracované traumy, potlačená agresivita... TO je presne ten horor.
Na záver môžem potvrdiť, že ma pri väčšine poviedok doslova mrazilo, bolo mi nevoľno, smutno a v noci som po prečítaní mala skutočne nepríjemné sny. Občas som sa v prítmí vo vlastnom byte dokonca bála ísť si do kuchyne po vodu.
Ale čoho som sa vlastne bála? Že sa mi v predsieni zjaví duch? Alebo skôr toho, že raz môže takto nejak prepnúť aj mne, či niekomu z mojich blízkych? Neviem. Som však presvedčená, že táto kniha stojí za vašu pozornosť!
Viac o autorovi Richardovi Pupalovi
Viac o knihe Druhý čierny zošit (vyd. Lindeni 2023)
