Los irreductibles
„Chcem zachytiť podstatu ľudskej existencie a prekročiť hranice času a priestoru“
Alberto García-Alix je majstrom kompozície a poháňa ho impulz kreativity. Od mladosti s aparátom v ruke, zachytáva jedinečné príbehy o známych aj neznámych ľuďoch a podáva svedectvo. Má rád, keď jeho fotografie „bolia a voňajú” a diváci sa vďaka nim otvoria emóciám, ktoré filtrujú vnímanie reality, a nechajú sa uniesť do iných svetov obývaných hypnotickými, autentickými a neredukovateľnými postavami. A taká je aj jeho výstava s názvom Irreductibles, ktorú otvárajú 3. júla 2024 v Košiciach.
Keď zbadá objektív namierený na ňu, postaví sa do pózy s prekríženými nohami a zahľadí sa do diaľky. Na vysokých opätkoch mladá žena stráca rovnováhu, ľavou rukou sa oprie o rameno muža a druhú si dá v bok. Vietor jej jemne nadvihuje čierne minišaty, ktoré dávajú vyniknúť štíhlym dlhým nohám v čiernych pančuškách. Jej spoločník s cigaretou v ústach sa pozerá priamo do objektívu a ležérne drží v jednej ruke bábätko zahalené do bielej čipky. Keď doznie cvaknutie aparátu, uvoľnia sa a pokračujú ďalej v chôdzi.
Aj také mohlo byť pozadie scény, ktorú v roku 1991 zachytil španielsky fotograf Alberto García-Alix. Očarený životom na ulici, ktorý ňou prúdil, zaznamenával pohľad na priateľov aj neznámych ľudí. Tejto čiernobielej snímke dal názov Los irreductibles a podľa nej jej nazvaná i rovnomenná výstava, ktorú je možné vidieť v týchto dňoch na Slovensku. Po Bratislave, kde bola vystavená počas júna v Zichyho paláci, sa od 3. do 31. júla presúva do Slovenského technického múzea v Košiciach.
Alberto García-Alix (León, 1956) patrí k najreprezentatívnejším fotografom súčasnej španielskej umeleckej scény. Jeho diela sa nachádzajú vo významných medzinárodných zbierkach, ako je Múzeum Reina Sofía v Madride, Fonds Nationales d'Art Contemporain vo Francúzsku a zbierka Deutsche Börse v Nemecku. Je držiteľom viacerých významných španielskych cien - Národná cena za fotografiu (1999), cena PhotoEspaña (2012) a Zlatá medaila za zásluhy v umení (2019).
El Cristo de Utrera
Výstavu Irreductibles predstavili po prvý raz v roku 2018 na medzinárodnom festivale Kyotographie v Japonsku. Tento rok putuje po viacerých centrách Cervantesovho Inštitútu v Európe, na Slovensko sa dostala z Viedne, po Bratislave a Košiciach sa presunie do Ľubľany a Záhrebu. Návštevníci si môžu pozrieť 28 čiernobielych veľkoformátových fotografií vytlačených na japonskom papieri. Výber z jeho viac ako štyridsaťročnej kariéry je dokumentom o sociálnych a kultúrnych zmenách, ktoré zažilo Španielsko od 80. rokov minulého storočia (hnutie „La Movida”), z výrazne autobiografickým pohľadom a bez stereotypov.
Snímky predstavujú fotografov osobný denník, v ktorom väčšinu tvoria portréty priateľov, začínajúcich alebo etablovaných umelcov, odkazy na hudbu a súdobý nočný život, mestské výjavy, vášeň pre motorky a tetovanie. Autorov úprimný pohľad dokáže zachytiť realitu s veľkým realizmom a surovosťou, bez prefíkanosti, a zároveň zdôrazňuje dôstojnosť zobrazených ľudí, odráža radosť, ale aj bolesť a emócie tých, čo sa pozerajú na skutočnosť, ktorá „nie je tým, čo vidíme, ale tým, čo chceme vidieť".
Pred jeho objektívom stál napríklad španielsky režisér Pedro Almodóvar, spevák Camarón de la Isla, herečka Rossy de Palma, speváčka Alaska alebo umelec Fabio Mcnamara. Fotografie Alberta García-Alixa sú na obaloch albumov, v kampaniach módnych návrhárov, fotil na objednávky pre časopisy a popri fotografovaní sú súčasťou jeho pôvodnej tvorby i videomontáže.
Autorretrato con chaleco
Alberto García-Alix začal ako samouk. Jeho prvé negatívy pochádzajú z roku 1975, zhotovené fotoaparátom Nikon F2 na motocyklových pretekoch. V tom čase sa pohyboval v undergrounde, na okraji, vo svete plnom drog. V roku 1981, keď usporiadal prvú výstavu v galérii Buades v Madride, ešte nemal ambície stať sa profesionálnym umelcom. Svoje okolie fotografoval intuitívnym, emocionálnym spôsobom, poháňaný intenzívnym „impulzom pozerať sa", bez toho, aby si uvedomoval možnosti fotografického umenia. Od roku 1986, keď prešiel na stredný formát s prístrojom Hasselblad, sa jeho pohľad stal intenzívnejším, zameral sa viac na kompozíciu, jeho práca získala profesionálnejší charakter a dostala sa aj do povedomia odbornej a laickej verejnosti.
V 80. rokoch García-Alix vytvoril ďalšie originálne umelecké projekty, režíroval tri krátke filmy pre španielsku televíziu, otvoril bar, potom obchod s motorkárskym oblečením, neskôr redigoval časopis El canto de la tripulación, v ktorom sa zišla skupina umelcov a fotografov s vlastnou estetikou. V roku 2003 sa usadil v Paríži a nakrútil trilógiu Tres videos tristes ako kombináciou poetických textov a fotografií s hudbou a vlastným komentárom.
Umelecká kariéra Garcíu-Alixa sa vyznačuje nadviazaním „dialógu medzi svetlom a tieňom, medzi realitou a predstavivosťou". Podľa neho „čaro života spočíva v stretnutí" medzi pozorovateľom a pozorovaným, pričom „spôsob videnia sa stáva spôsobom bytia". Umelec tak tvorí s dielom neoddeliteľný celok, v ktorom je tvorcom, ale i protagonistom a divákom. Súbor diel tak tvorí veľký a rozsiahly naratívny autoportrét jeho osobnej a umeleckej dráhy.
Eva Kopecká, Isabel Iglesias Blanco (Cervantesov inštitút v Bratislave)
