Constance Debré: „Forma je jediná vec, ktorá nás môže zachrániť"

 

Vydavateľstvo BRaK vydalo pred pár týždňami prostrednú knihu trilógie francúzskej autorky Constance Debré Love Me Tender,  ktorú autorka osobne predstavila na rovnomennom festivale v rozhovore so spisovateľom Michalom Tallom. Počas celého podujatia hovorila o forme ako jedinej záchrane, o odvahe nepodvoliť sa, o konflikte ako nevyhnutnej podmienke života. plan.art bol pri tom a prináša zaujímavé podnety z rozhovoru, ktoré dáva do kontextu s literatúrou.

Autofikcia, pojem, ktorý v roku 1977 zaviedol francúzsky spisovateľ a literárny teoretik Serge Doubrovsky pri opise svojho románu Fils (Syn), sa stal súčasným globálnym literárnym trendom. Aj múzické čitateľky a čitatelia sú v tejto rýchlej dobe unavení zo zložitých, umelých zápletiek, hľadajú niečo „skutočné“ alebo aspoň „úprimné“.  Ak by autofikcia bola sociálna sieť, najskôr by bola instagramom. Výsek, filter, voľné nadväzovanie, minimalizmus, účelová perspektíva, a teda forma je línia tej hľadanej autentickosti, úprimnosti, pravdy, ktorú v umeleckej literatúre vidíme aj v dielach Constance Debré.

Keď organizátori festivalu BRaK avizovali, že autorka neposkytne počas svojej bratislavskej návštevy rozhovory médiám, ale radšej si zapláva, nebolo to prekvapenie. Spisovateľka, ktorej voľná autofikčná trilógia (Playboy, Love Me Tender, Meno) zmenila francúzsku literárnu scénu, si svojou poetikou aj životom konsekventne odmieta nechať diktovať podmienky. Na pódiu v bratislavskom Pistoriho paláci, sa však ukázalo čosi iné: Debré hovorí otvorene, presne a bez vaty. Vlastne, tak ako píše.

 

Nie čo, ale ako

Prvá vec, o ktorej Debré hovorila, keď sa moderátor Michal Tallo opýtal na voľbu rozprávačskej perspektívy, nebola autobiografia ani škandál. Bola to forma.

„Pre mňa to nebola otázka, čo napíšem. Ide mi skôr o tú formu, nezaujíma ma čo, ale ako to napíšem," povedala v úvode diskusie. Neskôr to zhrnula do vety, ktorá otvára rôzne polia jej výkladu: „Nikdy nebudeme zachránení. Akurát tak formou sa môžeme zachrániť."

Táto obsesia formou nie je maniera. Debré pracovala roky ako advokátka a v tom vidí priamu spojitosť, zákony musia byť napísané zrozumiteľne, jasne a presne inak nefungujú. Jednoduchý jazyk nie je ústupok čitateľovi, je to podmienka, aby vôbec niečo vypovedal. „Ide tu skôr o estetiku ako o politiku alebo spoločnosť," vysvetlila, keď sa Tallo pýtal, či ju zaujíma, kto jej knihy číta a akú spoločenskú funkciu plnia. „Ja píšem a chcem, aby moje knihy k čitateľom prišli. Ale či to má dôsledky, aké to má politické alebo sociálne dôsledky, to nie je koniec-koncov môj problém. Som v tom veľmi individualistická."

Katarína Kucbelová, ktorá Love Me Tender nedávno recenzovala pre Denník N (odkaz na konci článku, pozn. red.), to popisuje priamo – autorkin odchod z dobre platenej kariéry právničky do malého bytu s matracom na podlahe, dvoma džínsami, plavkami a počítačom je, ako píše, „viac minimalizmus ako chudoba." Je to estetická voľba, nie existenciálna núdza, a Kucbelová to pomenúva bez pátosu aj bez odsúdenia.

 

Ja v texte, ja mimo textu

Trilógia je napísaná v prvej osobe a to nevyhnutne provokuje otázku: kde sa končí Constance Debré autorka a začína Constance Debré postava?

„Pri prvej osobe vzniká istá dvojakosť," vysvetlila Debré. „Čitateľ sa môže pýtať, či tá postava je napísaná podľa autorky, aká je vzdialenosť medzi nimi. Ale myslím si, že literatúra to v sebe má obsahovať."

Rozlíšenie pritom nie je len akademické. „Môžeme sa pýtať, či sa mi naozaj stali veci opísané v knihe, a myslím si, že práve pri prvej osobe môžeme experimentovať. Stále to ostáva fikciou, pretože nepovieme to rovnako, ako by sme to povedali v reálnom živote."

To, čo sa v reálnom živote hovoriť nedá, literatúra povedať môže, a Debré to vníma ako jej hlavnú funkciu. „Tam to práveže môže byť povedané. Mám slobodu to dotlačiť ďalej, vysvetliť, čo si myslím, možno aj opak toho, čo si myslím. A práve to ma na tom baví."

 

Súper a jeho zbrane

Fabula Love Me Tender ako právny spor a boj matky po coming oute o kontakt so synom po rozvode, nie je u Debré podaný ako vyplakávanie alebo ako terapeutická výpoveď. Tallo sa pýtal, či napätie medzi asketickým životom protagonistky a tým, ako ho exmanžel pred súdom prezentuje ako patologický, bolo vedomou témou.

Debré prikývla: „Chcela som postavu, ktorá sa nezľakne toho, čo robí jej súper. Nezľakne sa jeho zbraní. Bol to zlý bývalý partner, a o tom je ten príbeh. Aj v gréckej mytológii nájdeme veľa takýchto postáv, tých zlých milencov. Chcela som postavu, ktorá sa tohto skrátka nezľakne."

Protagonistka navyše nie je len obeťou, ale aktérkou, a to bol zámer. „Chcela som tie dve postavy dať na rovnakú úroveň. Tá postava chce byť suverénna vo svojej úlohe, chce sa vymaniť z toho, čím ju definujú iní."

Kucbelová v recenzii poznamenáva, že Debré tento zápas prirovnáva k odysei. Skúšky sú nevyhnutné, pretože bez nich by postava „nevyšla na druhej strane silná." Debré to v Bratislave vlastne aj potvrdila: „Myslím si, že dnešná spoločnosť je až príliš citlivá. Musíme prechádzať skúškami, konfliktmi, aj tie, ktoré sú bežné, ale ťažké."

Nakoniec to nie je súd ani manžel, kto rozhodne, ale syn, ktorý matku odmietne. Pravý súper je morálna nepohodlnosť – je zlá matka? On je zlý syn? Je identita viac ako materstvo? 

 

Odmietam byť definovaná

Trieda, pôvod, privilégium, tieto témy prenikajú celou trilógiou a Kucbelová im venuje v recenzii najostrejší pohľad. Debré sa narodila do aristokratickej rodiny (starý otec bol premiérom, otec vojnovým reportérom), obaja rodičia trpeli závislosťou. Odchod z kariéry a z manželstva je možné čítať aj ako odmietnutie tohto dedičstva.

Debré to v Bratislave formulovala s odzbrojujúcou jednoduchosťou: „Nechceme byť definovaní tým, čo nám vnucuje okolie. Nechceme byť definovaní naším detstvom, ani naším privilégiom, ani traumami, ktoré si nesieme od matky, od otca, od predkov. Existuje aj iná verzia nás. Ide tu hlavne o zodpovednosť, aby sme si vedeli myslieť, čo chceme my." Psychoanalýza a sociológia sú podľa nej dnes populárne práve preto, lebo nám dovoľujú vzdať sa zodpovednosti. Povedať, nie som zodpovedný za to, čo robím. Protagonistka jej kníh však tento únik odmieta.

Kucbelová daný paradox zachytáva ostro, Debré odmieta pôvod a zároveň si ho berie späť „v podobe, aká jej vyhovuje." Autorka vie, že má exkluzívny príbeh, a „našla úspešný spôsob, ako ho podať a zároveň nepredať svoju integritu."

 

Konflikt ako normálny stav

Na záver večera sa Tallo pýtal na vzťahy medzi rodičmi a deťmi, tému, ktorá sa od rozvodu cez smrť matky až po vzťah s otcom tiahne celou trilógiou.

Debré odpovedala nečakane, nevidí tam zlyhanie: „Mám dôveru v lásku. Myslím si, že vo vzťahoch nastávajú rôzne chvíle, môže dôjsť aj ku konfliktom, ale nevidím tam zlyhanie."

A potom pridala niečo, čo možno najlepšie vystihuje jej celú poetiku: „Keď niekto tvrdí, že všetko musí byť v poriadku, je v tom určitá forma násilia. Pretože ak nás ten druhý odmietne, ide o to rešpektovať to, ako to je. To je tá sloboda."

Literatúra je pre ňu priestor, kde sa toto všetko — konflikt, sloboda, forma — dá pomenovať bez toho, aby sme sa museli ospravedlňovať. „Svet ako taký nikdy úplne nepochopíme. Jeho časť zostáva vždy pre nás nepochopiteľná. Keď sa to snažíme ukázať v knihe, môžeme sa zamyslieť, ako sa to dá vysvetliť a povedať."

 

Príbeh ženy, ktorá dala samu seba a svoje potreby na prvé miesto. Hrdinka knihy opustí manžela, buržoázny život v piatom parížskom obvode, sľubnú kariéru advokátky. Žije na deviatich štvorcových metroch, občas nemá ani čo jesť, občas kradne a vyberá kontajnery, píše knihu, len na tom jej skutočne záleží. No keď začne nadväzovať vzťahy so ženami, situácia sa skomplikuje a manžel je ochotný urobiť všetko pre to, aby jej zabránil vídať syna – vrátane očiernenia matky na súde.

Constance Debré sa pýta seba, ale aj čitateľov, prečo by láska medzi matkou a synom nemohla byť rovnaká ako ostatné druhy lásky – prečo by sa jednoducho nemohli prestať milovať.

V preklade Ivany Dobrakovovej vydalo vydavateľstvo BRaK v roku 2026.

 

 

_

Rozhovor s Constance Debré viedol Michal Tallo na festivale BRaK v Bratislave 28. 5. 2026.

Citáty Constance Debré sú upravené zo záznamu diskusie. 

Citáty z recenzie: Katarína Kucbelová – Constance Debré – Oholiť si hlavu, všetkého sa zbaviť, spať so ženami, plávať a písať, Denník N, publikované 26. 5. 2026