V mene Ballu/Zdroj: DAB Nitra
Divadlo Andreja Bagara v Nitre nedávno uviedlo po prvýkrát divadelnú adaptáciu z tvorby súčasného oceňovaného slovenského prozaika Ballu. Režisérka Júlia Rázusová bola jeho textami fascinovaná už na vysokej škole, zaujali ju „mix obraznosti, surreálna, surovosti, autentických prostredí staničných bufetov v Nových Zámkoch, Vrútky ako nejaký mýtický priestor, zrazu sa tam to slovenské zjavuje vo veľmi konkrétnych podobách, a tiež hrdinovia, ktorí sú outsidermi, vlastne nie sú ničím výnimoční, zažívajú rôzne absurdnosti v tvorbe vzťahov, tým v nás všetkých Balla zarezonoval.”
Myslím, že sa nám podarilo dotknúť sa tej „ballovštiny”
Rozhovor s režisérkou Júliou Rázusovou o inscenácii V mene Ballu
Pokus o jeho reakciu ešte pred uvedením inscenácie sa uskutočnil mailovo takto:
> Vlado, ahoj, obligátne ako sa máš asi vynechám, v tomto globálnom absurdistane, ale tak, ešte nejako žijeme, a preto, chcem sa Ťa spýtať, v Nitre bude V mene Ballu, som skoro odpadla, teším! Mariana bude mať nejaké otázky & odpovede od Julky, mohla by som Ti poslať aj ja zopár? Vopred Ti ďakujem za odpoveď. Sim
Ahoj, no to bude minimalne pred piatkom zbytočné (zrejme to vtedy uvidím), viem o veci jedine to, že sa odohrá a že som s tým súhlasil a že som do toho absolútne nijako, vôbec, ani trochu, ani slovkom, ani čiarkou nezasahoval. V.
> Ahoj, rozumiem, ale súhlasil si, nezasahoval, a predsa si tam uvedený ako autor – to je buď najväčší akt pseudodôvery, či najchytrejší spôsob ako sa vyhnúť zodpovednosti, alebo lapidárne povedané, len číro-čírou Tvojou zvedavosťou – aký bude divadelný alterBalla, keďže každá Tvoja kniha je o Tebe... Veľká láska zas je o každej jednej vete, ktorá tam nakoniec ostala, si zvedavý, ktoré vety z nej teda zostanú na javisku? Balla v mojej čitateľskej skúsenosti by (to určite takto prvoplánovo) nepovedal, že v pivnici nepotrebuješ stovku žiaroviek, stačí jedna, ak svieti na správne miesto, ale ja nie som Balla, tak čo by si očakával, že svetlá reflektorov ukážu na ktoré správne miesta hodné Tvojho mena?
Ja som o tom celom zatiaľ neuvažoval. Na úvod povedané: odmietnuť ponuku divadla by bola drzosť. Považujem sa za začínajúceho autora, dokonca aj začínajúceho čitateľa, píšem len asi 45 rokov, čítam sotva o čosi dlhšie, nemôžem vyskakovať. A svet divadla bol pre mňa vždy čosi ako vzdialený nedostižný sen. Vety mojich dávnych kníh si nepamätám. Mal som v úmysle prečítať si pred piatkom obe tie moje mikroromániky, ale nemám čas, cez deň úradujem a popoludní donekonečna preškrtávam rukopis, pripravovaný, čiže skracovaný už asi štyri roky.
O tri minúty neskôr…
Nie obe, ale oba.
> Ahoj, tak čo, videl si to?
Áno, videl, bol som aj na pive s vlastným otcom – je mladší ako ja a je zo Svodína (herec, ktorý ho hral)...V.
> A aké to bolo?
Ja som mal veeeľmi negatívne očakávania, tie sa našťastie nenaplnili. Mimoriadne príjemne ma prekvapilo vyjadrenie p. herečky Evy Pavlikovej na jej facebooku k tej hre... skús si to pozrieť, ak chceš... V.
> Vlado, ahoj, ozývam sa opäť, rada by som Tvoje odpovede v podobe ako sme sa rozprávali zverejnila v rubrike Kultúrny zber. Môžem? Rubrika je taká neformálnejšia a mám predstavu, že v nej budeme publikovať krátke odporúčania ľudí, umelcov, kurátorov, čo ich akurát zaujalo. Už si spomínal prácu na novom rukopise, veľmi sa naň teším, ale ako teda začínajúci čitateľ, čo čítaš, alebo z iných druhov umenia, čo Ťa poslednú dobu zaujalo, že by si sa s nami o to podelil?
jasné, pokojne všetko zverejni, a ja už len dodám, že som práve dočítal román, ktorý som objavil na „blšom trhu“ v Nových Zámkoch, kde mala akási pani za veľkú papierovú škatuľu starých kníh a predávala ich po 50 centov. V škatuli ležal aj „Sanin“ od M. P. Arcybaševa, román, napísaný tuším v roku 1907 alebo 1908 a od začiatku odsudzovaný socialistami aj konzervatívcami a vlastne takmer každým kvôli „protispoločenskej“ nietzscheovskej hlavnej postave, kvôli Saninovi, ktorý neverí v Boha ani v revolúciu, ktorý vie, že konvencie nemajú zmysel, že sám život nemá zmysel a predsa je možné byť šťastný – román, ktorý vznikol ešte predtým, ako postupne vychádzalo a dodnes vychádza najavo, čo sú Rusi vlastne zač, ešte predtým, ako začali Rusi permanentne ubližovať najmä sami sebe, ale čoraz viac aj všetkým naokolo, predtým, ako si zlikvidovali svojich najinteligentnejších ľudí. Keď som tú knihu na blšom trhu objavil, dal som za ňu v nadšení nie 50 centov, ale celé euro! A keby som si lepšie všimol, ktorá konkrétna pani ju vlastne predávala, vyhľadal by som ju a doplatil ešte najmenej dvadsiatku. Sanina vydal Tatran v roku 1970, ešte to nejakým zázrakom stihol pred zničením tunajšej kultúry vyše dvadsaťročnou „normalizáciou“ takými, akí nám vládnu dnes, a – práve ruskou – okupáciou.
Michail Petrovič Arcybašev: Sanin (1970, Tatran)