Tá žiariaca hlava batoľaťa v strede obrázku je hlava púpätka autorky tohto článku. Foto/Zdroj: Robert Tappert/Divadlo Jána Palárika v Trnave
Divadlo Jána Palárika v Trnave ako prvé slovenské činoherné divadlo v marci obohatí svoj repertoár o netradičný formát batolárium pre deti od šiestich mesiacov. Prinášame reportáž.
Expozícia
Ešte pred prvou verejnou generálkou si nielen tvorcovia, ale aj prevádzka divadla, potrebovali vyskúšať, aká bude realita návštevy 20-tich batoliat a ich rodičov novej inscenácie Púpätko. V pondelok 27. marca som teda vychystala svoje vlastné ročné púpätko a s naloženým kočíkom som chcela stihnúť osobný vlak z Bratislavy do Trnavy o 8.06. Osobný preto, lebo aj keď cesta trvá dlhšie, stojí za jednoduchšiu bezbariérovú manipuláciu s kočíkom. Vlak sme, samozrejme, nestihli. Ďalší išiel o pol hodinu a meškal vyše 10 minút, napadlo mi: Keby bol na palube kocúr Šimbalšenk, pán železníc a vlakov T. S. Eliota, určite by sa to nestalo. Divadlo na svojej stránke dopredu s ľútosťou upozorňuje, že špecifiká inscenácie nedovoľujú pripojiť sa po začatí predstavenia. Takže, začalo sa to mojím stresom a zmiešanými pocitmi. Keď železnice na Hlavnej stanici v Bratislave zrušili umelecký priestor Salónika a premenili ho na čakáreň pre matky s deťmi, hromžila som. Ešte som nemala dieťa ani v mysli. Keď som tam teraz s mojím bábätkom čakala na vlak, vďačná za teplo a pokoj, nostalgicky som sa posunula v čase, len o pár rokov, a videla som sa, štíhlu, mladú a ešte šťastnú, ako tam na litera feste pozerám na hrajúcu Evu Šuškovú...
1. rada: naozaj choďte s predstihom a nespomínajte na život pred dieťaťom, nikdy
Do divadla sme dorazili včas. Informácie sľubovali miesto pre parkovanie kočíkov i prebaľovacie zóny – jednu som chcela nájsť ako prvú už od vystúpenia z vlaku. Prekvapili ma ťažké dvere a dva kamenné schody, veci, ktoré si bez kočíka nikdy nevšimnete. Zamestnankyňa divadla však včas zasiahla a dvere mi podržala. Rozpaky som mala len vtedy, keď mi milá a upravená pani dôchodkyňa, jedna z uvádzačiek, chcela s ťažkým kočíkom pomôcť. Nikto by nemal srdce tú pomoc prijať.
Kolízia
Zaparkovala som kočík vo foyer, bol asi 9. v poradí, povedala som si, že viac sa im tam asi ani nezmestí. Musela som podpísať nejaký papier, ktorý som vzhľadom na čas nemala šancu prečítať, predpokladám, že to bol informovaný súhlas o fotení (nakoľko sa z tohto predstavenia využili materiály aj na propagačné účely). Dokonalo priravený prebaľovací pult (s čistými plienkami, utierkami) som našla pri vchodových dverách do sály, pred ktorou čakali rodičia a ich noazaj malé deti. Ani vtedy som nemala srdce urobiť to im a prebaliť Zunu, o ktorej som si myslela, že je pokakaná, ale boli to, našťastie, len prdíky. Príliš detailné? Realita. Keby pokakaná bola, tak by sa diváci ani nemali kam rozpŕchnuť, aby unikli zápachu, ktorí zvládnu len tí, čo sa o dané dieťa starajú. Pultík som však využila na vyzlečenie pančúch dieťaťa, lebo divadlo na stránke uvádzalo, že deti môžu byť bosé, aby inscenáciu prežívali všetkými zmyslami.
2. rada: majte vo vrecku nielen vyzlečené, ale aj náhradné ponožky, po predstavení som ich chcela naspäť obuť, ale boli mokré od žužlania
Foto/Zdroj: Robert Tappert/Divadlo Jána Palárika v Trnave
UPOZORNENIE: Pokiaľ sa na predstavenie chystáte a nechcete vedieť nejaké detaily dopredu, časť textu, ktorá nasleduje vrátane časti s podnázvom Kríza preskočte.
Pustili nás do prázdnej vysvietenej sály, napravo i naľavo nám ukazovali, kde si môžeme odložiť kabáty, tašky a topánky (áno, dajte si pozor na čistotu a celistvoť vašich ponožiek). Opona bola zatiahnutá, dosky zatiaľ prázdne. Tašky sme tiež mali nechať v hľadisku. Každá matka pri tejto predstave teraz prišla akoby o končatinu. Samozrejme, že požiadavka je oprávnená, každý ju rešpektoval. Zrazu na scénu spoza opony prišli dve herečky Petra Blesáková, Silvia Soldanová a jeden herec Matúš Beniak s drevenými zvonkohrami. Na prvý pohľad ma zaujali kostýmy ako aj líčenie. Decentné, zemité, jemné, proste žiadne útočiace krikľavé farby. Drobulinké svetielka na pleciach. Odľahlo mi, prvýkrát som sa uvoľnila a začala sa tešiť i tušiť, že pôjde o skutočné divadlo. Moje až neuveriteľne dobré a milé púpätko (bez akejkoľvek irónie) zvýsklo od radosti. Reflexne som ho utišovala, na čo som bola upozornená členkou tímu predstavenia, prekladateľkou a spisovateľkou Weronikou Gogolou, že ju mám nechať. Spomenula som si aj na organizačné pokyny divadla, že rodič, parafrázujem, nemá hlasovo zasahovať do prejavov emócií dieťaťa, ktorými reaguje na divadelné predstavenie.
Kríza
Bytosti predstavujúce Slnko, Vzduch a Vodu nás vzali na javisko, za oponu. Scénu navrhovala poľská výtvarníčka Barbara Małecka, ktorá s režisérkou predstavenia Alicjou Morawskou-Rubczakovou tvorí v posledných rokoch v Poľsku známu autorskú dvojicu. Na pódiu bol v kruhu rozprestrený trávový zelený koberec z kvalitnejšieho vlákna, uprostred s vyvýšeným kvadratickým podstavcom a okolo neho pripravená hľadisková zóna – vankúšiky na sedenie pre deti a ich rodičov v tvare kvapiek. Horizont tvoril drevený podstavec s minimalistickými drevenými rekvizitami listov. Rodičia sa posadili so svojimi deťmi. Ja som Zune vyzliekla ponožky, aby si nožkami ochutnala umelú trávu, pusou chutnala svoje ponožky. Pri pohľade nahor sme zbadali veľké útvary kvapiek pripomínajúce klietky. Nevedela som nájsť vhodnejšie slovo bez negatívnej konotácie, vyzerali vkusne, vzdušne a pekne. Už od prvých pohybov herečiek a herca bolo vidieť, že ide o profesionálov, ktorých obsadenia tvoria vážne roly a nielen tie pre deti či mladšieho diváka. Zvukovo nás predstavením sprevádzala hudba Iwony Skv, naozaj len miestami ste počuli spev herečiek, nebol hlavným komunikačným prostriedkom, tým bolo telo a pohyb a narábanie s rekvizitami (spomínané kvapko-klietky, drevené listy, niektoré so zrkadlom). Režisérka spolupracovala na choreografii s Monikou Kiwak. Kto nemá žiadne skúsenosti so súčasným pohybovým divadlom, resp. dospelý doprovod, ktorý nechodí na také predstavenia ani pre dospelých, mohol mať umocnený zážitok. Príbeh bol samozrejme len načrtnutý a v batoláriu jasne odčitateľný – bytosti zasadili semienko (do dreveného podstavca uprostred scény), ktoré v priebehu predstavenia rozkvitlo (do podstavca po obvode vsadili rekvizitové listy z horizontu). Svetelné efekty boli decentné, pri zobrazovaní noci boli veselo zvolené pohybujúce sa svetielka ako aj zelenkavý efekt malinkých svetielok zobrazujúcich svetlušky. Dĺžka samotného predstavenia bola 20 až 25 minút, a vôbec, z celého predstavenia a detailov bola cítiť niekoľkoročná skúsenosť a profesionalita. Nemali ste pocit, že ide o experimentovanie so žánrom. Naozaj išlo o plnohodnotné činoherné predstavenie, ktoré je určené tým najmenším deťom. A to je historická, resp. revolučná, chvíľa v našom slovenskom divadelníctve.
Foto/Zdroj: Robert Tappert/Divadlo Jána Palárika v Trnave
Peripetia
Vedeli by ste predpovedať ako na také divadlo reagovali živé divácke púpätká? Dve noazaj živo, ostatné decentne, so záujmom, bez plaču, občas zaznelo mama, aha, pozri, nevzďaľúc sa veľmi od svojich rodičov. Moja Zuna sa vzdialila len trošku, cestou späť však zablúdila do náručia inej mamy a hoci sa pozrela na mňa o pol metra vedľa, nevadilo jej to a pritúlila sa k nej. Jedna vec je zvukovo nezasahovať (hlasom dospelých nerušiť predstavenie) a druhá vec je nechať deti priamo zasahovať/demolovať scénu. Niektorí prítomní rodičia asi nepochopili zónu javiska a hľadiska, keď boli sami na javisku, rozumiem. Každé jedno predstavenie bude, samozrejme, iné, vzhľadom na to, aké deti ho navštívia, ale myslím si, že divadlo dodá ešte (asi len zjavne jasné) upozornenie pre dospelý sprievod, aby na detičky dali na javisku pozor a dbali o ich bezpečnosť a bezpečnosť hercov. Po predstavení zazneli jemnučké ťapi-ťapi potlesky a radostné behanie či batolenie po otvorenej scéne. Ďalšou z oprávnených požiadaviek bol zákaz fotografovania a natáčania počas trvania predstavenia. To si mohli rodičia dopriať po predstavení na javisku, na ktorom boli okrem herečiek a herca aj tvorkyne. Medzi nimi bola, do kostýmu oblečená a nalíčená, Ivica Franeková (alternatnka v predstavení), ktorá v Divadle Jána Palárika zastáva funkciu koordinátorky projektov pre deti a mládež a na starosti má aj neformálne vzdelávanie a rozvíjanie publika: „Je to čarovný moment, kedy rodičia a deti môžu zdieľať emóciu naozajstného divadla. Nie je to žiadna interaktívna hra a nie je to žiadna akože zábavka ani kurz, je to skutočný návrat na divadelné dosky pre rodičov a pre tie bábätká je to prvý kontakt s celou divadelnou mágiou," uviedla pre plan.art.
Herečka Silvia Soldanová má skúsenosti s rolami v predstaveniach pre mladšieho diváka. V Malom princovi trnavského divadla bola Líškou, ale v žánri batolária hrá prvýkrát. S mojím bábätkom na rukách odpovedala na otázku plan.artu, ako sa cítila v tejto novej úlohe: „Je to naozaj iná práca, pretože takéto deti musíme aj inak zaujať. Dnes sme sa tiež v istých momentoch, ktoré nás prekvapili, zapotili. Každé ďalšie predstavenie bude iné a určite nás bude aj inak prekvapovať, pretože deti majú rôzny temperament. Batolárium má vlastne tú funkciu, že sa dieťa prvýkrát stretne s divadlom a všetky tie kroky, ktoré tu zažije, by mali byť veľmi pozitívne – od príchodu do divadla, od toho ako sa správajú uvádzačky, ako sa my správame, aby sme im dávali tú prijemnú pozitívnu energiu, až po vizuálny zážitok, ktorý tu je asi ten najdôležitejší. Bolo to úžasné a teším sa na život tohto predstavenia."
Batolárium – slovenský názov pre divadlo pre najmenšie deti (od 0 do 3 rokov), ktoré pochádza od Bábkového divadla na rázcestí v Banskej Bystrici, ktoré sa tejto divadelnej forme aktívne venuje.
Na rozhovor s režisérkou som si ešte dlho počkala, po predstavení totižto ešte vznikali oficiálne fotografie a bola to moja prvá skúsenosť vôbec s tým, ako vznikajú – a je to umenie. Obdivujem hercov/herečky i osvetľovačov, ktorí sa dlhé minúty riadili pokynmi fotografa Roberta Tapperta, ktorý nafotil akiste stovky záberov, z ktorých Divadlo Jána Palárika v Trnave na svojej internetovej stránke zverejnilo 9, niektoré som použila aj v tomto článku.
Zuna medzitým zaspala a ja som sa dočkala. Režisérka Alicja Morawska-Rubczak už 18 rokov v Poznani organizuje Festival pre najmenších (pre deti od 0 do 5 rokov a ich rodičov), na ktorý už pozvala aj slovenské nezávislé divadelné zoskupenie Odivo. Batolária pripravuje často pre menšie či alternatívnejšie divadlá, ale toto predstavenie je aj pre ňu výnimočná skúsenosť s veľkým divadlom, resp. javiskom. Predchádzala mu dvojtýždňová príprava – workshopy s hercami a produkciou divadla, diskusie s pracovníkmi divadla od toho prečo je také divadlo vôbec dôležité až po to, ako sa správať ku deťom v divadle v akýchkoľvek situáciách. „Púpätko je naším originálnym dielom, ktoré sme ešte nikde nerealizovali. Ide o absolútnu svetovú premiéru. Toto predstavenie vzniklo na objednávku Divadla Jána Palárika v Trnave kvôli rozšíreniu jeho repertoáru pre najmenšieho diváka. So scénografkou Barbarou Moleckou sa špecializujem výlučne na divadlo pre najmenších," uvádza pre plan.art režisérka a pokračuje, „pri tvorbe takéhoto predstavenia nemyslíme len na deti alebo len na rodičov, ale na ich vzťahy a vzájomné pôsobenie. Samozrejme, že deti sú pre nás veľmi podstatnými divákmi, myslíme na nich, keď rozmýšľame akú formu zvoliť, ale všetko záleží na tom, čo sa deje medzi hercami a divákmi, ale aj v hľadisku medzi dospelými a deťmi." Verzia, ktorú som videla s mojím bábätkom bola úplne prvá, testovacia a ešte podľa slov režisérky nie je dokončená. Na konci predstavenia, resp. do záveru, sa má pridať ešte aj hra s deťmi a majú ju stihnúť zaradiť do piatkovej premiéry (31. 3. 2023). Je to typ predstavenia, ktoré sa mení po každom stretnutí s divákom a každým ďalším uvedením sa jeho účinnosť ako diela aj zdokonaľuje. „Myslím si, že tak ako bábkové divadlo nie je len divadlom pre deti, tak i činohra s hercami nie je len pre dospelého diváka. Herci činohry majú veľmi dobré predpoklady na to, aby vedeli hrať aj pre tie najmenšie deti, takisto ako na to majú aj serióze hudobné či tanečné divadlá. V podstate ide len o to sústredenie sa na malého diváka a o prispôsobenie priestoru," hovorí režisérka, ktorá je otvorená spolupráci i s ďalšími divadlami, ktoré sa jej vždy podľa jej slov ozvú s ponukou spolupráce v tom správnom čase, ktorý je ten, keď sa na žáner batolária začnú sami cítiť.
Ďakujem Weronike Gogole za simultánny preklad.
Foto/Zdroj: Robert Tappert/Divadlo Jána Palárika v Trnave
Foto/Zdroj: Robert Tappert/Divadlo Jána Palárika v Trnave
Katastrofa
Tá začala na konci rozhovoru s režisérkou – obavy z plnej plienky a zamorenia priestoru pred predstavením sa len posunuli. Divadlo síce už bolo prázdne, publikum už odišlo, ale aj pultík bol už zbalený. Čakáreň pre cestujúcich s deťmi a prebaľovacím pultom má aj železničná stanica v Trnave, ale tá bola zamknutá kvôli feťákom, ako mi povedal pán, ktorý ma videl skúšať sa dostať dnu (ale na ženských toaletách pultík majú, v koši chýbalo vrecúško, ale srdce to tam nechať som predsalen mala, zaplatila som za to 50 centov). No pravá katastrofa nás toho 27. marca dostihla po vystúpení z vlaku v Bratislave. Krúpy, sneh a vietor nám asi museli vyvážiť ten katarzný zážitok z predstavenia v Trnave so Vzduchom, Vodou a Slnkom v Púpätku.
Ja a Zuna odporúčame navštíviť trnavské Púpätko, za ktorým sa oplatí vycestovať nielen z Bratislavy. Divadlo Jána Palárika v Trnave už bude historicky prvým divadlom, ktoré začalo revolúciu batolárií na javisku veľkých činoherných divadiel na Slovensku.
Viac o predstavení a jeho najbližšie termíny nájdete na stránke divadla
Viac z našej cesty nájdete vo filmovom páse instagramového účtu plan.art
