Keď raz malého Hansa Rudiho zobral otec do lunaparku, chlapca namiesto kolotočov neomylne prilákal hangár s obrovským kostlivcom a nápisom „Jazda hrôzy“. Vyškemral od otca peniaze, sadol do vagónika a vošiel do útrob strašidelnej atrakcie, aby sa odtiaľ vynoril ako celkom „iný“ chlapec. Temnota si ho privolala – a usídlila sa v ňom už navždy.
Po príchode domov spáchal svoj prvý „umelecký“ artefakt. Z drôtov, papiera a sadry zhotovil kostlivcov a príšery, rozvešal ich na chodbách rodičovského domu a nasvietil farebnými žiarovkami. Kamaráti z ulice, ktorých pozval na strašidelnú jazdu (namiesto vagónov poslúžil detský kočík) utekali večer od Gigerovcov vydesení na smrť.
Svoje okolie desil aj neskôr, napr. svojich spolužiakov na strednej škole, keď svoju internátnu izbu vymaľoval na čierno, vyzdobil ju symbolmi čiernej mágie a staroegyptských božstiev. Mimochodom, od tých čias až do svojej smrti chodil oblečený zásadne v čiernom.
Svet temnoty ho lákal aj v literatúre. Jeho knižnicu zapĺňali knihy čudných patrónov a poslov temnoty: Howarda Phillipsa Lovecrafta, Edgara Allana Poea, Gustava Meyrinka či Hannsa Heinza Ewersa. Bolo by zvláštne, keby na jeho maliarskej palete nedominovali čiernočierne tóny. Z jeho ateliéru začali postupne na svetlo vychádzať výjavy, akoby vytrhnuté zo skicára obyvateľa pekla. Démonické bytosti, perverzná erotika, pentagramy, blasfémia páchnuca sírou.
Možno by sa stal uctievaným výtvarníkom pre hŕstku luciferiánov a voľnomyšlienkárov, ktorí na prelome 60. a 70. rokov na svojich žúroch s jointom v ruke počúvali kapely typu Coven či Black Widow a nahlas si predčítali spisy Aleistera Crowleyho. Ale on vo svojej tvorbe urobil odbočku, ktorá ho neskôr vyniesla na obežnú dráhu okolo zemegule. V 70. rokoch sa v jeho dielach začali zjavovať „biomechanoidi“, znepokojivé bytosti, akýsi kríženci ľudí a strojov. Autor ich komentoval jasnozrivou poznámkou: Zrastáme s technikou v akejsi čudnej symbióze a bojím sa, že dokonalosť človeka bude o chvíľu meraná mierou jeho odľudštenia“.
Svetovú slávu priniesla Gigerovi šťastná náhoda. Keď britský režisér Ridley Scott v roku 1977 hľadal výtvarníka pre svoj plánovaný sci-fi horor Votrelec, vytipoval si renomovaného tvorcu Rona Cobba. V tom čase sa však scenáristovi filmu dostala do rúk Gigerova monografia, kde o. i. uvidel maľbu nazvanú Necronom IV. Predobraz slávneho xenomorfa. Ukázal ju Scottovi. A ten začal okamžite zháňať kontakt na toho (vtedy ešte menej známeho) švajčiarskeho vizionára, ktorý dokáže nočným morám civilizácie prepožičať dekadentný pôvab hraničiaci s uhrančivosťou.
Ostatné je bradatá história. Z Votrelca (1979) sa stal kult, Giger v roku 1980 získal za svoje výtvarné kreácie Oscara. Od obrazov prechádza k trojrozmerným objektom, skulptúram, navrhuje nábytok, dekorácie či celé interiéry, vo svete vzniká niekoľko Giger-barov, z prekliateho umelca paktujúceho s rohatým je zrazu čosi ako (síce výstredná) hviezda mainstreamu.
Mnohí mu nevedia prísť na meno (ten chlap patrí do blázinca), mnohí ho uctievajú ako hierofanta. Málokoho necháva vlažným. A to sa v umení počíta. Ako osemročný desil svojich kamarátov vlastnoručne zhotovenou strašidelnou dráhou. Mnohých desí doteraz. A tak sa rozhorčene zvyknú pýtať, prečo je nutné maľovať takú hrôzu. Také ohavnosti. Keď mu podobnú otázku položil jeden novinár, Giger stoicky odpovedal. „Maľujem len to, čo vidím okolo seba. Vy nežijete v tomto svete?“
Ak vám Gigerovo dielo pripadá ako výplody šialenca a devianta, môžete ho ignorovať. Urobiť presne to isté, ako divák, vydesený z filmu, ktorý práve beží v telke. Môžete napríklad šťuknúť tlačidlo diaľkového ovládača. Prepnúť na iný kanál. Možno tam práve budú bežať správy. A moderátor vám s kamenným ksichtom oznámi, koľko nevinných ľudí zahynulo pri teroristickom útoku vo vedľajšej krajine. Prajem vám príjemný a ničím nerušený večer.
Peter Uličný
Ďakujeme autorovi, Petrovi Uličnému, že týmto textom podporil projekt plan.art