Organizujem slovenskú literárnu cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera. Každý rok čítam, podľa odborníkov a odborníčok, to najlepšie, čo doma vyšlo. To znamená – sem-tam naozaj výbornú knihu, no častejšie dobrý priemer, ktorý je v danom roku v „Anasofte".
Ale.
V mladosti som počúvala francúzsky rap, dokonca moja diplomová práca bola o jeho jazyku a v strednom veku, okrem tej umeleckej literatúry, sú mojou guilty pleasure filmy o žralokoch a zombie. Každý máme v sebe nejakú temnú stránku. Neviem prečo, skrátka, musím vidieť každý nový film o žralokoch a každý nový i starý film o zombie. Keď teraz napíšem, že milujem The Walking Dead Universe (TWD), tak každý pravý zombie milovník a milovníčka (ako aj zakladateľ zombie žánru George Romero) pokrútia hlavou, George už, žiaľ, tiež v hrobe. Pre neho totiž boli zombíci metaforou, prostriedkom pre satiru i druhý plán.
Seriál TWD som pozerala niekoľkokrát dokola. V tehotenstve bol mojím uspávacím prísluchom, to chrčanie a rozbíjanie lebiek, svišťanie guliek, výkriky, ma zvláštnym spôsobom u(s)pokojovali – aj to dieťa v bruchu, ani sa nehýbalo. Neskutočne ma na tom seriáli fascinovalo správanie postáv. Často som mala pocit hodnovernosti, ktorý hľadám aj pri čítaní umeleckej literatúry. Nemusím vysvetľovať, že hodnovernosť nie je pravým odrazom reality, skrátka, musím uveriť príbehu, postavám, tomu čo je medzi strihmi. Uverila som, že keby to bola realita, takí reálni by boli aj ľudia. Z kórejského poslíčka pizze by sa stal úžasný prieskumník, ktorý by každému pomáhal a potom by mu, zdravému, len tak, v siedmej sérii rozmlátil lebku stredoškolský učiteľ telocviku v koženej bunde, z ktorého sa v postapokalypse stal vodca Zachráncov (taká TWD normalizácia). Všetci by sme mu priali smrť a nakoniec, by sme tomu smradovi, v záujme zachovania odkazu zbytku civilizovaného sveta a humanity, dali len doživotie ako symbol nového začiatku – ľudskosti a ľudstva ako takého. Po pár sériách, kde by vtipne ukecaný sexy deduško (Jeffrey Dean Morgan) starol v cele, zabudli by sme aj na jeho činy a začali ho mať aj radi a držali mu vlastne palce kvôli jamkám v lícach, aby ho mali radi aj postavy. Naozaj by to tak bolo a bolo to tak naozaj skoro aj v seriáli.
Keď sa začala kampaň Last of Us (LoU), že príde jeden z najočakávanejších seriálov roka a má byť postapokalyptický a dokonca v ňom majú byť zombíci, veľmi som sa tešila. Hru som nepoznala (asi preto, že za mojich čias som hrala len Super Maria a potom ešte Atlantis). Môj manžel tú moju TWD úchylku trpí, zo skutočnej lásky to so mnou pozrel celé raz. Láska však nie je bezhraničná a ďalšie tri-štyri kolečka už so mnou naozaj nedal. Odbočím ešte len jednou vetou, že láska jeho je úprimná, lebo mi našiel skvelý juhokórejský seriál Kingdom (to je vám zombie jazda!), na základe ktorého som už začala tušiť, že TWD je vlastne taký naozaj dobre napísaný Červenák, ale nie je to Vilikovský ani Rakús a ani Balla – tým posledným menovaným by mohol byť v tomto prirovnávaní, s prižmúreným okom, práve LoU.
Videla som prvú časť a bola som spokojná. Potom aj druhú a bola som nadšená. Kontrolka mi zablikala vtedy, keď sa seriál začal páčiť aj môjmu manželovi. Kontrolka vybuchla, keď Oliver Rehák z Denníka N o takomto seriáli vôbec písal a tiež pozitívne, dokonca viackrát. Úprimne ma zaujímalo prečo, to nikto nevideli TWD?! Nie je to až také iné, či?!
Lebo cordyceps vychádza z ako-takej reálnej premisy s aktualizačným momentom klimatickej krízy alebo je to len o skvelo zobrazenom a vyvíjajúcom sa vzťahu neprvoplánovej tínedžerky Ellie a Joela, bez zbytočného klišé? S hodnovernými dialógmi a reálnym jazykom, ktorého slovenský dabing ustreľuje dekle. Určite áno, ale aj tak. Postapokalyptické okolie pôsobilo naozaj hodnoverne, niekde som sa dočítala, že scény sa točili v reálnom (alebo reálne vyskladanom) prostredí, a nie pred zeleným plátnom. Ale tak to má aj TWD, reálne pôsobiace kulisy, aj všetko okolo, dôjde benzín, používajú kone, tie tam umierajú častejšie ako ľudia, aj to je hodnoverné, okrem tých vyleštených postrojov a vyčesaných chvostov (v Game of Thrones som napríklad ocenila zablatené i okadené nohy a spodné časti plášťov). Skrátka, skrátim to – či už v LoU aj v TWD tými najhoršími príšerami boli ľudia. V LoU aj TWD fungovala atmosféra a obe sú o príbehu a o vzťahoch medzi postavami. TWD je román a LoU je psychologická novela s vývinom postáv, trošku oxymoron, ale budiš.
Je pravda, že po poslednej časti LoU som pár dní musela spracovať prvú sériu ako celok. Nevedela som si totižto poradiť s tým, že ide o zombie seriál bez zombie, teda so zombie ako treťoradými vedľajšími postavami. Tu zombie boli naozaj len kulisou. V TWD som na každom kroku čakala walkera, že sa vynorí z tunela, spoza auta, z dverí opustenej budovy. V LoU boli také možnosti, zábery si to priam pýtali, už-už som videla nejakého útočiaceho cordycepsáka, aspoň v hlave, keď nie na obrazovke. Ale boli tam akoby len niekde a akože. Pýtala som sa aj Mareka Debnára v reakcii na jeho pozitívny status, v ktorom však spomínal práve hru, že ako to bolo tam a samozrejme, aby hra bola hrou, zombie tam boli na každom kroku a dokonca s rôznymi úrovňami vlastností.
Pochopila som, že v seriálovej verzii LoU to tak natočili zámerne a že to bol odvážny krok, ktorý, napodiv, vypálil veľmi dobre. Aj u mnňa (moje dieťa nevie ako robí psík, ale vie ako robí zombie) to fungovalo a fungovalo to aj u môjho muža, ktorý nemá rád zombie a fungovalo to aj u normálnych kultúrnych divákov, ktorí predtým nevideli ani jednu časť TWD.
Napätie z očakávania útokov nakazených bolo aj bez nich v záberoch. A tie, ktoré ich obsahovali, boli výborné (epická scéna vyrojenia za mestom), retrospektíva útoku na tehotnú matku Ellie (noazaj sa na ňu aj podobala, veľmi oceňujem celý casting) bola rovnako skvelá aj s tým, že to dieťa z nej so stúpajúcim adrenalínom vypadlo. Odkedy som matkou, dosť inak vnímam takéto scény a keď už odsúdená na smrť mala malú Ellie v rukách, skoro som sa aj rozplakala, ach.
Nie je to len o hodnovernosti, ale o zapadajúcej mozaike všetkých premenných – castingu, kamery, kulís, masiek, príbehu, strihu, hudby, kompozície a o tom najdôležitejšom – miere. Osobne by som už druhú sériu ani nepotrebovala. Dôverujem tvorcom, ale bojím sa, aby nepodľahli tlaku častejších súbojov, niežeby som ich sama nechcela vidieť a niežeby som sama neuvažovala, že by ich mohlo byť miestami viac, ale to už s kvalitou seriálu nesúvisí. Súvisí to s mojou zombie úchylkou, pričom tá príčetná časť vo mne, schopná vnímať umenie, vie, že ten seriál je práve preto dobrý, že tvorcovia dokonale odhadli mieru.
