Čistá poézia priamočiareho braku

 

Skutočné čaro gramotnosti som objavil pomerne neskoro, tak plus mínus v desiatich, rozhodne som nebol dieťa, ktoré by si čítalo od útleho veku, knižky ma bavili hlavne ako objekty. Potom to ale vypuklo takým tým naozaj, že extrémnym spôsobom, kvôli ktorému dnes nosím okuliare. Akože vraj som si naozaj poškodil zrak čítaním, čomu síce celkom neverím, ale páči sa mi to. Ten motív tlačenia na hranu, ktorý má až fyzické následky, to modelové čítanie pod dekou, s baterkou, čo už je taký banálny obraz, že ho ani nemá zmysel príliš spomínať.

Ale stalo sa. Absolútne som hltal scifíčka, v podstatne všetky, čo boli v knižnici, a Tarzana a Troch mušketierov a Drakulu a Kartúzu Parmskú, Angeliku, Olivera Twista a tak ďalej, celkom nesystémovo, bez konceptu, len a kvôli čírej radosti z dobrodružstva. Dnes by sme to asi nazvali eskapická motivácia, akože som čítaním od niečoho unikal, ale skôr si myslím, že som unikal k niečomu.

Asi unikám doteraz, stále si rád čítam, aj keď aj to je pravda, že posledné roky len veľmi ťažko znášam beletriu. V podstate akúkoľvek, čo ma síce mrzí, ale siliť sa nebudem. A ono je to aj tak jedno, lebo sa nepovažujem za múzického čitateľa, vždy som šiel skôr po tom, čo je napísané, nie ako, a z výnimkou Toma Robbinsa sa neodvážim tvrdiť, že nejaké písanie sa mi páči, a iné nie. To samozrejme v konečnom dôsledku znamená, že nedokážem spoznať takzvanú vysokú literatúru, alebo umelecky hodnotnú, alebo literatúru vôbec, lebo mňa naozaj bavilo samo čítanie. Taký až akoby atletický rozmer celej veci, absolútna dominancia kvantity, kvalita, predpokladaná, či skutočná nezohráva úlohu. Veľa, mnoho, haldy, stohy slov, pokojne hovorme o braku, o šestákovom čítaní, o tzv. profánnej, či nízkej literatúre, o románoch pre paholkov a pre slúžky, o písaní a čítaní, kde slovo vždy najprv bolo komoditou, až potom všetkým ostatným.

Dnes už to vraj nefunguje, ale vieme, že funguje, a preto Stephen King nikdy nemôže dostať Nobelovu cenu za literatúru. Lebo tá sa neudeľuje za písanie, nech by písal akokoľvek dobre a akokoľvek dobre sa čítal. A tu už je naozaj miesto na pointu.

 

Pol rok to bude, možno trolinka viac, čo sa na česko-slovenskom knižnom trhu objavili hneď dve nádherné, krásne, skvelé, brilantné, bystré, vynikajúce, najlepšie, senzačné knihy o čítaní. O tej rozkoši, o radosti, o naplnení, o zmysle a význame jednej z rovín čítania. O tom čítacom atletizme a eskapizme, o dobrodružstve a kazení mravov. Áno, obe sú o braku, o vraj naozaj zlej literatúre, čo najširším masám kazila vkus (a svojím spôsobom ich učila demokracii, ale to je do iného textu). Prvá z nich sa volá Ďáblovy knihy aneb krvavá antologie a je o „krvavých“ románoch, ktoré sa na území Česka čítali ešte počas rakúsko-uhorskej monarchie a druhá, tiež v súlade s názvom – Král českého braku – predstavuje tvorbu, dobu a život akéhosi Václava Jelínka. Alebo Slávu Jelínka, či Willibalda Yöringa, mimoriadne odpudivého mrcha chlapa, o ktorom takmer určite neplatí, že treba oddeľovať jeho „dielo“ od jeho života. Akože asi nebol dobrý človek, aspoň tak, ako nebol dobrý spisovateľ. Zato ale mimoriadne plodný a podľa všetkého aj populárny. A číta sa to fantasticky, aj fakty okolo, aj ukážky priamo z tých „diel“.  Z písania, ktoré dávalo čítaniu aj iný, ako čisto pragmatický zmysel. Presne to čaro gramotnosti, ktoré dokáže oceniť aj človek čisto bez vzdelania.

Aj keď teda, samozrejme, čítať musí vedieť.  

 

Ďakujeme autorovi, Jurajovi Malíčkovi, že týmto článkom podporil projekt plan.art v jeho začiatkoch.